Sedela som v opustenej budove, na hornom poschodí a pozerala na krásny výhľad. Predo mnou sa rozprestierali pastviny so stádami koní. Ani som nevedela, prečo som smutná. Nič sa predsa nestalo. Ale predsa to nebol dobrý deň. Dnes prvý krát uvidím svojho otca. Nevedela som aký to je človek. Bála som sa. Bola som nervózna. Mama o ňom nikdy nehovorila. Iba to, že odišiel keď sa dozvedel že je mama tehotná. Mamin "kamarát" Mark, ako ho ona nazýva, je mi ako vlastný otec. Mark mi hovorieval, že pár krát môjho naozajstného otca stretol. Hovoril, že to nie je dobrý človek, ale viac mi nechcel hovoriť. Pozrela som sa na hodinky. Zostávala mi ešte hodina do stretnutia. Zošla som dole po schodoch opustenej budovy, a prešla som k výbehu kde stála môj najlepší kamarát. Joey. Štvornohý, 6 ročný valach. Bol to jedinečný kôň. Vedela som pri ňom sedieť hodiny a sledovať ako sa každý jeho sval na tele pohybuje. Prežili sme toho veľa spolu. On jediný ma vypočul a nenahováral mi, že to sa určite zlepší, bude to dobré atď. Takéto kecy ja nemusím. Chvíľu som stála pri plote kým sám neprišiel ku mne. Pozdravila som mu a takisto aj on mne. "Drž mi palce kamarát. Prídem ti všetko povedať, neboj, tomu sa nevyhneš." Poškrabkala som ho na čele a išla smerom k domu.
"Ty musíš byť Kaitlyn. Rád ťa spoznávam, volaj ma Henry." To je všetko čo mi povedal. Nič viac. Ani slovo. Venoval sa mojej mame. Bola som z toho sklamaná. Veľmi som ich rozhovory nepočúvala. Započula som iba jeho prejavy lásky a iné hovadiny ako: vráť sa ku mne, milujem ťa, nechcel som ťa opustiť a iné. Keď sa Mark vrátil z roboty, pozdravil sa s mojim otcom a hodil znechutený pohľad na mňa, ale usmial sa. Vedela som že Mark môjho otca, prepáčte Henry-ho, nemal rád. Keď som vedela že sa mojej mame nemôže nič stať, odišla som do svojej izby.
