Sladkosť

Ja

Asi by som sa vám mal predstaviť, no nemám najmenšiu chuť niečo také spraviť, ale tak...
Nazačiatok, volám sa Andy, mám 17, rodičov, ktorí sa o mňa nezaujímajú a všetok svoj čas trávia v práci. Oni snáď spolu ani nespia! (O.O) V minulosti som rozmýšľal či nie som náhodou adoptovaný. Teraz by som bol aj radšej, lebo pocit, že ani vašim rodičom na vás nezáleží je tak trochu nanič. Ale to som odbočil...
Mám čierne vlasy s patkou a prenikavé modré oči. Niektorí ľudia hovoria, že sú nádherné, no pre mňa sú úplne obyčajné. Nevidím na nich nič zvláštne alebo zaujímavé. A to je o mne asi tak všetko.
Nemám starých rodičov, súrodencov a keď to tak zoberieme, ani rodičov.
Môj život pred tým než sme sa presťahovali bol rovnako hrozný ako teraz.
Kamošov som nemal a ani som o nich nestál. Škola ma nezaujímala a už vôbec nie ľudia v nej.
Všade sa prechádzali namyslené pipky, ktoré si každú prestávku išli prepudrovať 'nosík'. A nebodaj sa niektorej zlomil nechtík! Katastrofa! Hotová apokalypsa! Hneď sme cez celú lavicu rozložili akýsi set s rôznymi pilníkmi, lakmi, odlakovačmi a čo ja viem čo ešte.
O pár minút zamorili celú triedu hrozným smradom.
A tí orangutani? Ehm... chalani...Rozdelil som si ich na 2 skupiny:
1. tým, čo hygiena nič nehovorila
2. nagelovaní chalani, ktorým keď sa zlomil necht sa divím, že sa nepridal k babám. -.-
Nad hlavami sa nám znášala zmes dámskych a pánskych voňaviek, potu a lakov.
Ani vetrať sme nemohli, lebo tie slenčinky mali aj s tým problém.
,,Nie! V žiadnom prípade! Okamžite to okno zatvor! Ten vietor mi rozcuchá vlasy!" jačali na každého, kto sa dopustil takého trestého činu a otvoril okno. A tak zasa princeznička utekala na záchod upraviť si účes.
O našej triede nie je viac čo dodať. Toto hovorí samo o sebe.
Priateľky? Mal som. A bol to des!
Stále sa to chcelo držať za ruky, pišťalo a smialo sa to bezdôvodne ako šialené, chcelo aby som hovoril sladké zaľubené rečičky a stále to chcelo aby som oslavoval jej neprekonateľnú krásu.
Ani ten sex nestál za to. Jačalo to na celý dom, akoby som niekoho porcoval zaživa. Pri prichádzajúcom orgazme to vzdychalo 'tvrdšie!', 'rychlejšie!' alebo čo si práve zmyslela. Potom si to na mňa ľahlo a mal som jej rozprávať ako veľmi ju milujem. Nechcela mi dať pokoj ani keď videla, že sa mi sami od seba zatvárajú oči!
Všetok čas som trávil pri hrách, kde som sa snažil udržať na prvých priečkach a počúvaním hudby. Síce netvrdím, že je to môj život, lebo zatiaľ verím aj na vzduch, ale v tej psychiatrickej liečebni s krycím názvom 'Škola' by som cez prestávky bez svojich sluchátok neprežil.
A teraz k tomu sťahovaniu...
Keď mi to oznámili, bolo mi to úplne jedno. Nič ma tu nedržalo.
Bez záujmu som sa vrátil späť k pc a venoval sa hre.
Nechápal som prečo mi to oznamovali 4 mesiace dopredu. Čo si mysleli, že potrebujem čas aby som sa rozlúčil so spolužiakmi a s domom? Už ma vidia...
Náš dom mi nechýba. Nikdy to nebol domov. Len dom. Akási budova s bielou fasádou, priestrannou záhradou a precpaná luxusom, kam si sa len pozrel. Bolo to len miesto kam som zo školy prišiel, potom sa vyspal a zasa odišiel. Taký stereotyp.
Denno denne som tam bol sám. Skoro...
Rodičia odchádzali skoro ráno a vracali sa neskoro večer. Videli sme sa len každú druhú nedeľu, kedy sme sa hrali na dokonalú rodinku.
Jediný človek, ktorému na mne záležalo, bola naša upratovačka.
Podľa mami sa tá mramorová podlaha musela vždy lesknúť a ona ju umývať nebude. -.-
Bola to stará pani, ale bola užasná. Keď som prišiel zo školy spravila mi kakao a aspoň pár minút sa so mnou vždy porozprávala.
Hovorila mi o jej detstve a o rôznych veciach v jej živote. Vždy som sa pri nej nasmial. Pre mňa bola babkou, ktorú som nikdy nespoznal.
Žial, ten minulý čas je správny.
3 mesiace pred tým čo sme sa sťahovali zomrela.
Išiel som na jej pohreb. Toľkí ľudia, ktorí sa s ňou prišli rozlúčiť. Nedivím sa, bola úžasná...
A teraz som tu. V novom dome.

Tak, toto je môj ďalší príbeh. Najlepšie dať to na koniec prvej kapitoly, lebo nikomu to zatiaľ asi nedošlo. :D

Celý tento príbeh venujem svojej najlepšej kamoške, ktorá ma to donútila písať a pomohla mi, keď som sa nevedela pohnúť v príbehu.
Ďakujem ti. :*

Dúfam, že sa vám začiatok páčil a vydržíte až dokonca. (čomu neverím, lebo je to čudné :D )
Nové kapitoly pridám vždy v nedeľu. ^-^

Bye! ♡