Odísť z mesta bolo ťažké. Je to pocit ako keby ste opúšťali polovicu samého seba. Žil som tam, vyrastal a mal najlepšie zážitky a to najmä s človekom kvôli ktorému toto všetko podstupujem. V ruke držím môj kufor a stále rozmýšľam či mám všetko zbalené. Teda po pravde rozmýšľam či je moje rozhodnutie správne. No napriek pocitu že robím úplný opak toho čo by som mal, opúšťam izbu. Po kvalitnom skontrolovaní domu, si hádžem veci do kufra a sám si sadám za volant mojej čiernej audi.
Prší a ja sa nad tím musím zasmiať. Je to ako v tích romantických filmoch keď sa niečo totálne poserie, no v zápätí v scéne z dažďom sa všetko napraví. Možno aj ja čakám na tú chvíľku. Miesto toho v diaľke spozorujem siluetu dvoch ľudí. Presne tích dvoch ľudí pre ktorých som už preplakal noci a dni. Možno by som plakal aj teraz, no buď je voda v mojom tele vyčerpaná alebo dúfam že už budem šťastný. S hnevom, nádejou a smútok štartujem auto a vyrážam na letisko. Neustále pozorujem sedadlo vedľa mňa. Pamätám si ako sme spolu cestovali za mesto a on sa neustále smial. Okienko mal otvorené a ruku vystrčenú vonku. Bol tak nedokonalo dokonalý. Jeho úsmev vždy ožiaril polovicu miestnosti a jeho šťastné oči vždy dokázali moju dušu zaplniť nezaplniteľným pocitom pokoja.
Zastal som na stráženom parkovisku pri letisku. Vybral som si všetky veci a ako mŕtvola bez duše som sa vybral vybaviť si všetko aby som mohol vzlietnuť.
***
Sedel som na celkom pohodlnej sedačke vedľa nejakého staršieho pána. Bolo pár minút pred odletom a ja som si nervózne hrýzol nechty. Druhé miesto vedľa mňa bolo prázdne, no vedel som že to tak nemá byť. Premýšľal som či vedľa mňa bude sedieť nejaké malé dieťa, pekná pani alebo starý ujo ako na druhej strane. No hneď ako sa tím prestanem zaoberať si s rýchlosťou svetla vedľa mňa sadne mladý udychčaný chlapec. Stihol to len tak tak. V jeho modrozelených očiach je vidieť panika a strach. Presne tak ako v mojich čisto modrých.
Letuška vyhlásila že si máme zapnúť pásy a tak som ju poslušne ako malé šteniatko počúvol. Okamžite som sa zapol a s vrecka vytiahol vec o ktorej som sa rozhodoval veľmi dlho či ju vôbec zoberiem. Preto bola jednoducho v mojom vrecku. Bola zobraná na poslednú chvíľku. Predmet, teda pokrčený papierik som postupne dal do pôvodného stavu. Na bielom papieri boli dve obludy, jedna so šiestimi a jedna s piatimi zubami. Držali sa za ruky a pod ich nohami bol malý psík, za nimi stál veľký dom. Kto nepoznal minulosť tohto obrázku, myslel by si že ho kreslilo nejaké 2 ročné dievčatko.
Sedeli sme na pláži a spolu sme sa pozerali na oceán. Och, ako krásne to znelo. Spolu. Dvaja malý hnedovlasý chlapci.
"Doniešol šom cerušku a papier. Môšeme ši krešliť." obrátil som sa na chlapca s tou najdokonalejšou tvárou na celom svete. Hovorí sa že Barbie je ideál dokonalosti. No oproti nemu je to len jedna škaredá namaľovaná bárbinka.
"Tryxe ty šušleš." vysmieval sa mi môj najlepší kamarát a ja som sa sfarbil do červenej farby. Ach či nenávidím plážový volejbal. Hlavne v tejto trápnej situácii.
"Nie ja vôbeš nešušlem." zamrmlal som bez predného zubu.
"Troye šušle! Trxye šušle! Sivan šušle!" začal sa mi ešte viac smiať a ja som mal slzy na krajíčku. Predsa aj jemu vypadali zuby a ja som sa mu za to nesmial. A ja som ho stratil aspoň hrdinsky. Keď som dostal loptou do pery.
"Ale je s tím ešte viac zlatý ako doteraz." napravil čo vtedy povedal a ja som sa usmial. Veď čo iné by ste urobili keby vám vaša decká láska vzdala kompliment. Ach tá zamilovanosť.
Následne si odo mňa zobral kresliace potreby a na papier začal črtať škaredé postavy. Kresliť naozaj nevedel
"Toto som ja, pretože mám všetky zuby a toto si ty, pretože máš o jeden menej ako ja." To nie je fér. Ja nechcem mať o jeden zub menej. "A držíme sa za rúčky ako naše mamičky s otcami. Máme malého psíka a veľký dom." usmial sa tím najsladším úsmevom a na druhú stranu napísal kostrbatým písmom 'Trxye&Matt <3'
Po líci mi pri spomienkach stiekla prvá slza. Následne na to sa po prvý krát ozval môj fňuk. Ďalší.
"Nefňukaj mi tu prosím ťa!" zakričal na mňa starší chlap vedľa mňa. Na hlave mal plešinu a na sebe odpornú fialovú košeľu.
"Uhm. Prepáčte." ospravedlnil som sa a obrázok si odložil naspäť do vrecka. Nechcel som nikoho vyrušovať. Aj keď neviem pričom. On sa len stále pozeral do blba.
"Prepáčte mi ale on si tu môže fňukať koľko chce!" zapojil sa do nášho rozhovoru mladík. Mohol mať okolo 20 rokov. Možno mal menej a možno viac. Netuším. Starší len pokrútil hlavou a naďalej sa venoval svojej činnosti.
"Ďakujem?" vystrašene som sa na neho pozrel. Prečo mi mal potrebu pomáhať?
"Nemusíš mi ďakovať. Som Connor. Connor Franta. Mám 23. A práve som ušiel z domu. Je to taký adrenalín. A teraz som na úteku." Začal mi rozprávať celý svoj životopis. S tým chlapcom bude zábava. Ústa sa mu nezastavia.
"Som Troye. A tiež utekám." pozrel som sa na svoje stehná. "A za čím vlastne utekáš" znovu som zrak uprel na neho.
"Za slobodou." pozrel sa na strop lietadla. Lietajú tam snáď vtáčiky?? "A ty."
"Za šťastným životom."
-Autorská poznámka
-Do prdele zas ušla. Tamtatatáá. Nie do Narnie ale do Oxfordu. Pff to som vás nachytal čo.
-Tak dúfam že sa vám táto časť páčila
-Dajte hviezdičku, komentár <33
Your *mojemenonepoviem*
ČTEŠ
Wild// T.S.
Fanfiction"A keď už konečne zatvoríš oči a pomaly začneš zabúdať na minulosť, zrazu si ťa nájde a bude ťa prenasledovať ako zlý sen, až kým znova nezačneš spomínať a trpieť."
