Kričiaca studnička

Kričiaca studnička, časť prvá

Bol to deň ako každý iný. S Monikou, mojou vychudnutou čiernovlasou kamarátkou, sme sa zase raz rozhodli ísť do mesta.

Mesto bolo ako vždy takto navečer tiché a posplietané tajomnými úzkymi uličkami. V nich sa každý deň zamotávali osudy ďalších a ďalších ľudí, no ten môj sa ešte nikdy nezamotal. Zatiaľ.

S Monikou sme sa rozprávali, trošku popili, keď vtom dostala šialený nápad všetky tie uličky poprechádzať. Zo začiatku som nebola proti, veď v tejto časti mesta som sa nachádzala takmer každý deň. Nebála som sa toho, že by sme zablúdili, lenže s počtom vypitého alkoholu rástla Monikina chuť objavovať. Tá moja, naopak, slabla. Nechcela som ísť ďalej, vtedy som ešte nevedela, prečo. No ako teraz nad tým premýšľam, urobila by som to znova. Niečo ma tam tú noc potrebovalo...

„Monika!" kričala som na ňu už dobrú polhodinku, kým ona utekala úzkymi tmavými uličkami. „Monika, počkaj ma!" kričala som, no ona ma nepočúvala. „Moni, neutekaj a chvíľu ma počúvaj!" snažila som sa ju ani na minútku nestratiť z očí.

„Monika! Ja idem domov na polnočný!" vyhlásila som a porazene si sadla na chodník. Nemohla som ďalej pokračovať v ceste, nieto za ňou ešte utekať. Myslela som si, že ma nepočuje, že odbehla kamsi až príliš ďaleko. Bála som sa o ňu. Netuším prečo, veď takéto výlety do mesta sme podnikali neustále a ona sa takmer vždy stratila. A najneskôr na druhý deň tiež našla.

Ten večer som sa nebála toho, že sa stratí, no premkol ma divný pocit a ja som ju chcela mať pri sebe. Myslela som si, že opäť depkujem z chlastu, no mala som hlavne iný dôvod.

Vtom vyšla spoza rohu, kam som ju naposledy videla zachádzať, tvár jej nezdobil ten krásny šťastný úsmev ako ešte pred chvíľou.

„Prečo?" spýtala sa ako malé naivné dievčatko, ktorým sa vždy po pár pohárikoch stávala. „Nechceš tu so mnou zostať do rána?"

„Nie," pokrútila som hlavou, „už ma to tu nebaví." Priznala som pravdu. Nechcela som sa naďalej bezcieľne túlať prázdnymi uličkami, nechcela som sa potĺkať spiacim mestom. Nikdy, keď tu sme, sa nič zaujímavé nedeje, alebo aspoň nie tam, kde sme my. Jednoducho máme smolu na to, aby sme vystihli večer s domácou párty...

„Počuješ to?" vytrhla ma Monika zo zamyslenia. Započúvala som sa do tichého mesta a zistila som, že nie je až také tiché, ako sa mi doteraz zdalo. Sprava ku mne prichádzala hudba a volala ma k sebe. Nepamätám si, čo to bolo za pesničku, no s určitosťou viem, že ma k sebe volala. Spievalo sa v nej: „Come to me, my hero, I need you tonight..."

„Ideme tam!" vyskočila som na nohy, nečakajúc na Monikin názor. Tá vypískla nadšením. „Takže nejdeme na polnočný?" smiala sa.

Pokrútila som hlavou. „Dnes nie."

Šli sme teda za čoraz hlasnejšou hudbou, až sme prišli na východný okraj mesta a vyšli sme na rozľahlom ihrisku s hrdzavými, pozohýbanými futbalovými bránkami. Mesto tu obkolesoval vysoký kopec, Jankov vŕšok, no všetci mu hovorili jednoducho vŕšok. Veď bol jediný v okolí.

Na dolnom konci ihriska stál starý opustený dom, do ktorého sa nikdy nikto neodvážil vojsť... Počkať, vážne? Veď tá hudba hrala práve odtiaľ!

Monika sa rozbehla tým smerom cez celé ihrisko, no ja som zostala stáť pod bránkou ako skamenená. Neviem prečo, no odjakživa som sa k tomu domu bála čo i len priblížiť.

Nocou sa rozľahol strašný výkrik nasledovaný Monikiným volaním: „Alicka, Alicka, poď rýchlo sem!"

Rozbehla som sa k domu, zanechávajúc svoj strach niekde v diaľke. Premkýnal ma iný strach – strach o kamarátkin život. Keď som bola 5 metrov od domu, vyšla spoza rohu s malým šteniatkom na rukách a vysokým hnedovlasým chalanom za pätami.