Different (Jednodielovka)

Different

Ležali sme vedľa seba na rozľahlej lúke. Chladivé steblá trávy ma šteklili na odhalených rukách. Teplé slnečné lúče ma hladili po tvári. Cez zavreté oči som videla tvoj tieň ako sa nakláňaš nado mnou. Tvoj smiech bol nákazlivý a ja som sa k tebe s radosťou pridala. Otvorila som oči a videla tvoj žiarivý úsmev. Prameň mojich zlatistých vlasov si mi zastrčil za ucho a do vlasov si mi zastrčil malú margarétku. Usmial si sa na mňa ešte viac a mnou prebehla vlna akéhosi neznámeho pocitu. Hľadeli sme si do očí a vpíjali sa jeden do toho druhého. Vtedy sa niečo zmenilo. V tej chvíli som nevidela svojho najlepšieho kamaráta. Nie. Bolo to niečo viac. Čakala som, či niečo urobíš, no ty si so smiechom pokrútil hlavou a skotúľal sa vedľa mňa.
Vždy si to tak robil.

Tak ako keď sme spolu tancovali na tom večierku. Bol to jeden z najkúzelnejších večerov v mojom živote. Držal si ma okolo pása a ja som mala hlavu položenú na tvojom pleci. Neustále si rozprával tie svoje podivné historky a ja som sa smiala na tvojich slovách. Vždy si ma rád rozosmieval. Bol si jediný, kto ma vždy prinútil usmievať sa.

Celý čas sme tancovali, ty si rozprával a ja počúvala. Bola to dokonalá chvíla no neodolala som nutkaniu a nachvíľu som sa odtiahla, aby som si mohla prezrieť tvoju tvár. Tvoje tmavé čokoládové oči. Tvoje dokonalo vytvarované pery. Tvoj úprimný úsmev. Pozrel si na mňa a na chvíľu som v tvojich očiach niečo zazrela. Niečo zvláštne. Niečo nové. No potom si to urobil zase. Ach, aké to bolo pre teba typické. Keď vzduch začal naberať zvláštnu atmosféru, jednoducho si so smiechom pokrútil hlavou a odišiel. Nechal si ma stáť na parkete úplne samu. Bola som vtedy naštvaná. Na teba. Na seba. Chcela som, aby sme ďalej tancovali. Aby si ďalej rozprával a ja by som bola tvojim poslucháčom.

Alebo vtedy, keď sme sa vkradli do vinohradu. Bála som sa.
"Čo ak nás chytia? " stále som sa snažila nájsť zámienku, aby sme tam nešli.
Vzal si ma vtedy za ruku a povedal: "Sme v tom spolu, vždy sme boli a vždy aj budeme."
Často si mi to vravel. Vždy si vedel, čo povedať. Ako ma utešiť.
Ale boli časy, keď si ty bol ten, ktorý potreboval povzbudiť. No ja som vždy bola pri tebe. Tak ako ty pri mne.

A keď si odchádzal, lámalo mi to srdce. Chcela som ťa mať pri sebe. Predstava, že budeme od seba vzdielení čo i len o meter viac než je normálne, ma ničila.

Stál si pred dverami nášho domu. Prišiel si sa rozlúčiť. Ako vždy si sa snažil nadlahčiť atmosféru svojimi vtipmi. Smiala som sa cez slzy, prerože nech sa dialo čokoľvek, nikdy som sa na teba nedokázala hnevať.

Áno, najskôr ma hnevalo, že odchádzaš, že ma tu nechávaš samu, ale pri pohľade na teba všetok môj hnev zmizol. Bola som do teba zamilovaná. To bol dôvod, prečo sa toto všetko so mnou dialo. Keď si bol pri mne jediný tvoj úsmev dokázal z mojich nôh urobiť želatínu a moje srdce sa rozhodlo správať sa ako pri maratóne. A keď som s tebou nebola, plánovala som už ďalšie stretnutie.

Dlho som sa odhodlávala ti to povedať, ale nikdy nebola vhodná chvíľa. A teraz, keď si odchádzal, nevedela som ako. Všetko moje odhodlanie bolo razom preč. Vzhliadla som do tvojich očí a hľadala tam... niečo. Čokoľvek. Stačil by mi čo i len malinký náznak. Ale bola som príliž zmätená, aby som to videla. Bola som stratená vo vlastných citoch a ty si v tom mal ešte väčší zmätok. A tak som ťa nechala odísť, bez toho, aby som ti niečo povedala.

Bol si preč dlho. Za tú dobu sa toho veľa zmenilo. Ja som sa zmenila. Už som nechodievala s ostatnými von tak často. Väčšinu dní som trávila sama vo svojej izbe. Menej som sa usmievala. Bez teba nebol dôvod na úsmev.

A keď si sa vracal domov, akoby sa do mňa znovu vracal život. Nedočkavo som počítala dni do tvojho príchodu.

Keď som stála na letisku a čakala ťa, bola zo mňa kôpka nervov. Hlavou mi výrili otázky. Aký bude? Zmenil sa? Bude ma rád vidieť?
A keď som ťa zazrela medzi ľuďmi, na mojej tvári sa znovu objavil úsmev. Bol to výnimočný úsmev schovávaný len a len pre teba.
Prišiel si až ku mne a objal ma. Pritiahol si si ma k sebe a držal vo svojom náručí. Bola som vtedy ten najšťastnejší človek na Zemi.

Poceste domov si mi rozprával. Opisoval si mi svoje zážitky a ľudí, ktorých si stretol. Tvoj hlas bol pre mňa ako dar. Mohla som ťa počúvať hodiny a hodiny. Všetko mi prišlo ako z rozprávky. Vrátil si sa a naše životy mohli pokračovať ďalej. Spolu.

A potom to prišlo. Spočiatku to bolo fajn. Snažili sme sa byť ako kedysi. A ja som bola za to rada. No počase to začalo škrípať. Prestali sme si rozumieť. Často sme sa hádali. Aj pre rôzne maličkosti. Bolo mi z toho nanič. Cítila som, že ťa strácam. Snažila som sa to urovnať, ale ty si ma nepočúval.

Zmenil si sa. Už si ma nepotreboval. Mal si nových priateľov a ja som medzi nich nepatrila. Už sme sa nestretávali. Na ulici si ma radšej obchádzal.
Vidieť ťa, ako si si za mňa našiel náhradu ma ničilo. No napriek tomu som každý deň sedávala pri okne a hľadela na ulicu, kde si bol s nimi.

Sme v tom spolu, vždy sme boli a vždy aj budeme. Kam zmizli tieto tvoje slová? Stratili už pre teba význam, rovnako ako aj ja?
Takýto si nebol. Zmenil si sa. Si iný. Ja som iná.

Takže, neviem ako, ale podarilo sa mi nejako naškriabať toto tu. Ani neviem čo to priadne je :D. Som zvedavá, čo na to poviete, takže mi prosím zanechajte dole komentár :).