#JustWriteIt #Horror - Halloween

Ako to všetko začalo

Sedela som v poslednej lavici pri okne, hlavu som mala opretú o ruku a sledovala som scenár za oknom. Práve sme mali hodinu matematiky, ktorá ma neskutočne nudila. Z výkladu našej profesorky som nevnímala za celú hodinu ani pol slova.

Počasie vonku bolo sychravé, občas popŕchalo, potom lialo ako z krhly. Obloha bola tak zatiahnutá, až to vytváralo dojem, že sa vonku stmieva, hoci bolo len pol jedenástej dopoludnia. No napriek pocitu únavy z tohto nemožného počasia som tento čas mala neskutočne rada. Perfektne vystihoval moje myšlienky a nálady za posledné štyri mesiace.

Do mesta sme sa prisťahovali na začiatku letných prázdnin. Prišli sme z malej dedinky, kde každý poznal každého, a hoci sa tomu ťažko dá veriť, každý si s každým pomáhal, ako sa len dalo. Bývali sme vo veľkom rodinnom dome s obrovskou záhradou. Mne osobne to vyhovovalo. Ale mojim rodičom nie. Jedného dňa sa rozhodli, že sedemnásťročná Claire, teda ja, potrebuje vo svojom živote zmenu, nájsť si nejaké kamarátky, priateľa a tak ďalej. Čiže príčinou kúpy úplne nového bytu a sťahovania sa cez pol štátu som bola len a len ja. Nech som protestovala akokoľvek, naši na moje námietky ani prosby nijako zvlášť nereagovali a teraz je koniec októbra a ja som tu. Vo veľkom meste, v novej škole, neznámom prostredí, medzi takmer neznámymi ľuďmi. Za celý ten čas sa mi nepodarilo zapadnúť do kolektívu. Netuším, čím to bolo, ale nikto sa so mnou nechcel rozprávať, odpísať si odo mňa úlohu alebo prisadnúť si ku mne na obede.

Stále som civela do okna. Všimla som si osu, o ktorej som si myslela, že sa šplhá po vonkajšej strane okna a zjavne dúfa, že sa okno nejakým zázrakom roztopí a ona sa dostane z chladu a dažďa do tepla a sucha. Vtom však osa vyletela a ja som si uvedomila, že po celú tú dobu mi liezla popri hlave. Preletela popri mne a chvíľu som ju sledovala pohľadom. Zrazu mi myšlienka, že má osa nejaké nádeje a sny pripadala absurdná. Prišlo mi to smiešne a takmer sa mi nepodarilo zadržať smiech.

Ešte chvíľu som zazerala po ose, ktorá lietala sem a ta tesne pod stropom, potom som sa znova zahľadela do okna a civela som doň, až mi nečakane po chrbte neprebehol mráz a nestriaslo ma. Mala som zvláštny pocit, akoby ma niekto sledoval. Nenápadne som sa poobzerala okolo seba. Pomaly som si začínala myslieť, že som paranoidná, keď som si ho všimla. Na druhej strane triedy, v predposlednej lavici, opretý o stenu na mňa neskrývane civel chalan, myslím, že sa volal Mitchel. K predstavovaniu som sa tu akosi ešte nedostala. Keď si všimol, že sa na neho pozerám, pousmial sa, ale neuhol pohľadom. Veselo pokračoval v trápnom sledovaní ma. Zapýrila som sa a rýchlo som sa pozrela opäť do okna.

V tej chvíli ma však zachránil zvonček. Rýchlo som schmatla svoje veci a bežala som z triedy medzi prvými. Mierila som na toalety. Našla som si prázdnu kabínku, pribuchla som za sebou dvere, zamkla som ich, kabelu som hodila na zem vedľa svojich a prudko som sa posadila. Lakte som si oprela o kolená a tvár skryla do dlaní. Bola som celá roztrasená, hoci som nechápala prečo.

Claire, vzchop sa. Celé týždne nariekaš, že sa tu s tebou nikto nebaví a keď sa na teba niekto pozrie, si z toho celá roztrasená, hrešila som sa v duchu. Trasľavo som sa nadýchla. Hlavu som zdvihla z dlaní a snažila som sa potlačiť triašku. Si trápna, ty krava, zakričala som na seba vo svojej znova a postavila som sa na odchod. Odomkla som kabínku a vyšla som z nej. Na toaletách našťastie nikto nebol. Nepotrebovala som zbytočné otázky, aj keď pochybujem, že by si ma tu niekto všimol.

Po škole som rýchlym krokom vykročila na zastávku, hoci som mala veľa času. Nechcela som sa stretnúť s nikým zo svojej triedy. Vedela som, že dosť deciek od nás jazdí rovnakým autobusom ako ja, preto som tu vždy stála medzi prvými, obsadila si miesto takmer úplne vpredu a tvár skryla za rozčítanú knihu, aby si ma nikto nevšímal. Áno, viem, svojej reputácii som takto vôbec nepomáhala, ale bála som sa. Neviem presne čoho. Možno toho, že keď sa pokúsim včleniť medzi ostatných, s ohrnutými nosmi sa zdvihnú zo svojich miest, zoberú si všetky svoje veci a spoločne odkráčajú na nejaké miesto, kde budú mať viac súkromia a nebude ich tam otravovať prisťahovalec z dediny.