Matt and Avril

Charper 1.

Avril's POV:
Bola som tam videla som to.Prečo je Martin taký agresívny?Nikdy taký nebol.Prečo som len s ním išla von?Veď ten chlap sa ma ani nedotkol.

"Martin!Nechaj ho!Čo ti spravil?"pribehla som k Martinovi a ťahala som ho preč od zbitého muža."Všetci sa na nás pozerajú Martin!"

"No a?Nech sa pozerajú aspoň vydia čo nikdy nemajú robiť"povedal tak arogantne,že som ho ani nespoznala.Myslela som si,že to je odhodlaný a dobrý muž ale vidím,že je to len násilník.Veď ten chlap sa nevedel ani postaviť.

"Martin čo sa to s tebou deje?Veď vždy si bol..."nemohla som dopovedať lebo zrazu sa na mieste objavili policajti.Niekto ich musel zavolať keď som išla k Martinovi.

"Hore ruky inak budeme strielať."zavelil policajt a ja som ihňeď zdvihla ruky.Doparoma dúfam,že nepôjdem do basy ešte sa mi nikdy nič také nestalo.Moji rodičia by ma za to zabili.

"Martin daj hore ruky."povedala som a on neochotne zdvihol ruky.Policajti nám dali putá a museli sme nastúpiť do auta.Pomoc to nie. Čo teraz budem robiť.

"Prosím nechajte nás môžeme to vysvetliť"povedala som ale policajt krorý ma viedol do auta ma nechcel vypočuť."Nieje čo vysvetliť.Veď ten chlep je celý od krvi toto sa bude riešiť."povedal a otvoril dvere do auta.Ja som poslúšne nastúpila nechcela som mať žiadne problémi s policajtmi,to bola tá posledná vec ktorú by som chcela.Zato Martin asi áno.Stále sa iba hádal čo nevie nič iné robiť?

Keď sme prišli na políciu a tam nás vypočúvali bola som nervózna a stále som prosila aby nič nepovedali rodičom no bolo neskoro.Keď som vyšla z miestnosti už boli na stanici a pozerali sa na mňa ako na násilníka.Čo som snaď niečo urobila?Ja som nevinná to Martin za všetko môže!

Keď policajti usúdili,že ja som v tomto nevinne pustili ma .Moja mama  a otec tam už na mňa čakali.
,,Mama,oci veľmi sa ospravedlňujem už nikdy nepôjdem  von  s Martinom."povedala som ale moji rodičia asi boli vážne naštvaný.

,,Vieš si predstaviť ako sme sa o teba báli? A ešte nám zavolajú z polície,že ťa vypočúvajú.Zbláznila si sa Mary?Veď ty taká niesi."kričal na mňa otec a ja som sa len zahanbene pozerala do zeme.

"To Martin nie ja!Ja som nič neurobila.To Martin zbil toho pána."vykríkla som a z očí mi začali tiecť slzy."Tak dobre keď to bol teda Martin už ho nikdy neuvidíš a tiež si nemysli,že to nechám len tak sama si odišla z domu.Ani si nám nenapísala odkaz kde si a čo robíš."povedal otec a ťahal ma preč.
"Pretože mám už sedemnásť a môžem si robiť čo sa mi zachce."ako som dopovedala otec zastál a opozrel sa na mňa.
"To si piš,že nemôžeš.Čo si o sebe myslíš ty jedno usmrkané decko!?"vykríkol a ja som sa zľakla,že ma udrie ale mama ho napomenula.
"Paul!Ako sa to rozprávaš zo svojou dcérou?"
"Ona..."otec to nedopovedal,lebo sa naňho mama uprene zahľadela a on stíchol.
"Ona nieje tou dcérou ktorú som mal tak rád."povedal a vybehol zo stanice.
Mama pribehla ku mňe a začala ma utešovať.

"Ach Avril musíš ho pochopiť má to teraz ťažké dostal pacienta ktorý je vážne chorý a on si vičíta,že nevie ako mu má pomôcť.Veď vieš ako svoju prácu berie veľmi vážne."

Tak to iste. Pochybujem, že by mal obavy o svojho pacienta. Je vážne naštvaný, neviem čo bude ďalej.