Večerná chvíľka poézie

Útes

Stojím na kraji útesu
len krok k žiare slnka.
Rozum kričí: ,,Stoj!",
srdce láka ďalej.
Tak spravím krok
chvílu letím,
vznášam sa
v jemnom opare.
Potom pád.
Až na dno.
Tvrdé precitnutie
z krásneho sna,
dodá mi silu
na cestu späť.
Po čase zabudnem.
A znova,
stojím na kraji útesu.