Waves Are Blood, Boat Is Heart

Začiatok

Vôkol mňa bolo veľa opálených obyvateľov Mexika.

Šlapala som po drevených doskách smerom k lodi a moje westernové topánky s plochými opätkami len tak klopkali. S pohľadom upretým na loď, na ktorej strávim nevedno ko času, som sa prehrabávala v taške.  Staré budovy, na ktoré som upierala pohľad, boli zničené od posledného útoku Francúzskych vojakov.

"Zdravím. Slečna Kotwaldová?" Ozval sa za mnou mužský hlas. Otočila som sa a pohľad mi padol na muža vyššieho odomňa asi o tri hlavy. Vlasy a oči mal tmavé ako noc.

"Áno?"
"Nasledujte ma prosím." Chystal sa zobrať mi tašku, no odmietla som pretože je to môj náklad a moja povinnosť. Tak som si ju pritisla k sebe ešte viac a
nasledovala som nepríjemného muža až na lodný mostík.

"Slečna Kotwaldová, poprosím budete sa k tejto lodi chovať slušne." Povedal, so zrakom upretým na moje topánky.
"Je to loď, pán..." čakala som, že mi povie meno, ale on radšej našej konverzácii udal iný smer.
"Áno to je. Veľmi vzácna loď a veľmi krehká loď." Povedal a z nôh mi prešiel rovno do očí, a späť.
Stisla som pery a pozrela na topánky.
"Mám si ich vyzuť?"
Neodpovedal. "Hm?" Naliehala som.
"Mlčanie znamená súhlas. To by ste mali vedieť slečna."
Opäť narážka. Vyzula som si topánky a vošla na palubu.

Pomaly som sa poobzerala a vošla do podpalubia. Loď bola cíce starší model a rozbiehala sa na uhlie.
Unesená a bosá som kráčala po chodbe do svojej kajuty. Svetlá svietili slabo a ja som sa kolísala z jednej strany na druhú.

"Bez kľúča to asi neotvoríš." Otočila som sa. Za mnou stál ten nepríjemný chlap, teraz ešte s tmavšími očami. Neverila by som že sa to dá. Otvoril dvere a pustil ma dovnútra. Nepoďakovala som a vošla do kajuty. Bála som sa ho. Áno bála.
"Nechám vás slečna." Odišiel. To by bolo, keby tam zostal somnou.

Vybalila som si veci a hodila sa na postel. V hlave som mala milion myšlienok, no nevedela som sa sústrediť ani na jednu. Starký, domov, ľudia, loď, ten nepríjemný pán s ktorým tu budem tráviť zbytok času.

Loď sa začala kývať silnejšie. Vyskočila som na nohy a pobrala som sa na palubu. Vonku som videla prístav. Veľa ľudí začalo kričať, výskať a kývať. Či už rukou alebo vreckovkou. Držala som sa zábradlia a nazrela som dole. Bol tam ten nepríjemný pán.

Rozvezoval lano okolo železného stĺpu a my sme tak mohli vyplávať na more. Všimol si ma a opäť ma prebodol pohľadom. Nešiel s nami, zostáva v prístave. Pozerala som naňho.

Ako sme sa vzďaľovali krik a výskot tíchol. Z mávajúcich ľudí sa stávali len siluety mihajúcich sa osôb.

Oprela som sa o lakte a sledovala vzďaľujúci sa horizont. Ľudia na palube vykrikovali príkazy a ja som sa začala cítiť trápne.

"Slečna," povedal hlas zamnou.
"Dobré ráno pane." Povedala som bez mihnutia.
"Vaše meno?" Opýtal sa s úsmevom.
"Sandra Kotwaldová."
"Slečna, Sandra Kotwaldová." Opravil ma. Zabudla som. Tu, sa ženy volajú slečny a panie a muži páni, mladí muži a mládenci.

"Samozrejme. Slečna, Kotwalodvá." Usmiala som sa. Starší pán sa snažil byť gantleman.
"Môžem vás previesť po podpalubí?" Bolo by fajn nebyť tu opretá celý čas.
"Samozrejme." Chytil ma okolo ruky, ako sa to robí teraz skoro v každom štáte a vyšli sme na exkurziu loďou.