~Talisman~ L.S.

One

Louisov pohľad:

,,Nalej mi ešte jeden." Barman sa na mňa zamračil, ale postavil predo mňa ďalší pohárik s alkoholom. ,,Mal by si prestať toľko piť, Louis," povedal a ďalej sa venoval ostatným zákazníkom. ,,Nechápeš, prečo to robím, tak ma nepoučuj," zavrčal som, na bar položil niekoľko bankoviek a zmizol som z klubu. Nenechám sa poučovať od ľudí, ktorí ma vôbec nepoznajú. Teda, v poslednom čase ma nepozná poriadne nikto. Ani Harry. Myšlienka na neho nebol však najlepší nápad. Z očí sa mi pustí ďalšia várka sĺz. Urýchlene sa skryjem v tmavej opustenej uličke a sadnem si na zem. Opriem sa o starú ošúpanú omietku nejakého domu a nechám slzy voľne stekať po mojich lícach. Takže, aby bolo jasné, všetko začalo už po tom blbom X-Factore. S Harrym sme boli najlepší kamaráti a vedeli sme o sebe všetko. Dokonca sme spolu začali bývať, ale potom sa to stalo. Zamiloval som sa do neho. Myslel som si dovtedy, že som hetero, ale Harry úplne nabúral moje predstavy. Všetko sa však pokazilo, keď som to už nemohol ďalej tajiť a pobozkal som ho. Áno, dali sme sa dokopy a boli sme spolu šťastní, ale to trvalo tak pár dní. Medzi nás sa votrel Modest! a zničil všetko, čo zničiť mohol. Zničil našu lásku a začal pomaly, ale isto ničiť aj nás samotných. Keď mi vybavil Eleanor ako ,,falošnú priateľku", mal som chuť sa im poriadne pomstiť a pobozkať Harryho na verejnosti, ale ON s tým nesúhlasil. On sa Modestu bojí. No viac ma dorazila Taylor. Vyčítal som mu to, veď to bola namyslená namachlená šľapka už len na prvý pohľad. Nejako som sa pokúšal zvládať to, ale teraz už som na dne. Psychycky na dne, už na to nemám. Preto hľadám pomoc v slzách, cigaretách a alkohole. Vlastne, nemôžem zabúdať aj na astru, ktorú som si tajne kúpil minulý týždeň v supermarkete. Nikto nevie o tom, že sa režem. Ani to nikto nesmie vedieť. Najmä nie Harry.

Keď som sa konečne ukľudnil a prestal plakať, vstal som a zamieril som domov. Už dávno bývam sám v malom bytíku v centre Londýna. Inak mám v Doncasteri v dome mojej rodiny vždy otvorenú náruč. Ale tam sa objavím asi tak trikrát za rok. Takýto je život celebrity ako som ja.
Odomkol som si a ako som vchádzal do bytu, premýšľal som, na koľko západov som zamykal pri odchode z domu. Väčšinou zamykám na dva západy, ale teraz to bolo len na jeden. Rozhodol som sa neriešiť to a vyzul som si vansky. Vzápätí som zamieril do obývačky, kde som sa vydesil na smrť, lebo na gauči sedel Harry s červenými očami po plači a rozcuchanými vlasmi. ,,Odkiaľ máš kľúče? Prečo si tu? A prečo si plakal?" vychrlil som na neho stovku otázok. ,,Spomaľ, Loui, všetko sa dozvieš," odpovedal mi a nemohol som si nevšimnúť jeho trhaný a plačlivý hlas. Prikývol som a s povzdychnutím som si k nemu prisadol. ,,Zas si bol v bare?" opýtal sa a ani sa nesnažil zakryť stopy po smútku a plači. Zavrel som oči a pomaly som prikývol, dokonca som sa snažil aj usmiať, aj keď to bolo vzhľadom na situáciu dosť zložité.
Harry sa postavil a z vrecka vytiahol nejaký predmet. Ukázal mi ho tak, aby som ho videl a bolo vidieť, že bojuje so slzami. Držal moju astru. ,,Ukáž mi jazvy, Lewis," zatiahol a podišiel bližšie ku mne. Teraz som so slzami začal bojovať aj ja. Natiahol som k nemu ruku a on mi vyhrnul rukáv. Vyvalil oči a spadol na kolená. ,,Pre-preboha L-Loui p-p-prečo?!" vyjachtal a nechal slzy tiecť jeho bezchybnou tvárou. Voľnou rukou som sa dotkol jeho líca a jednu slzu som mu palcom zotrel. ,,Neplač, Hazz. Nechcel som, aby si to vedel. Pomáha mi to, ani nevieš ako. Vieš ako je mi zle z Modestu?! Ničia nám životy a ničia nás samotných. Cigarety, alkohol a rezanie mi pomáha nemyslieť na psychyckú bolesť. Nemôžeš mi to zakázať, Harry," poviem, postavím sa a uväzním ho v medveďom objatí. Alebo ako by povedali fanynky ,,Larry" objatí.

Harryho pohľad:

Dobre si pamätám, ako mi Louis vtisol do ruky náhradný kľúč od jeho bytu so slovami, keby to nezvládal. Vždy bol z nás ten silnejší on, ale vedel som, že aj on trpí rovnako ako ja. Ale to som ešte nevedel, že trpí oveľa viac ako ja. Vedel som, že nikdy nebol jeho úsmev úprimný, ale nevedel som, že je to pre neho až také ťažké to hrať. Keď neodpovedal na správy ani mne ani chalanom a ani nám nezdvíhal telefóny, musel som ísť za ním do bytu. Keď tam nebol, vedel som, že šiel do klubu. Ale keď som našiel tú astru, zrútil sa mi svet. Už som si myslel, že to zvládame a už je to v pohode, keď objavím toto. Ako dlho sa reže? Ako dlho si to robí a tají to? Nezvládol som to a spadol som na kolená. Astru som si dal do zadného vrecka džínov a rozplakal som sa na plné hrdlo. Všetko mi bolo jedno, potreboval som sa iba vyplakať.
Nechápal som, prečo to robí, aj keď mi povedal, že mu to pomáha necítiť psychyckú bolesť a keď ma objal, všetky zlé myšlienky sa mi vyparili z hlavy a dokázal som myslieť iba na nás dvoch. ,,Louis, už dosť. Už žiadne rezanie, žiadny alkohol ani cigarety. Len my dvaja. Spolu s tým skoncujeme. Srať na to, čo si myslí Modest. Ja už nemienim sa pozerať, ako si ubližuješ. Teraz pekne pôjdeme von a ukážeme svetu, že naša láska je skutočná." poviem a odtisnem sa od neho. Nakráčam si to do jeho kúpeľne a opláchnem si tvár. Opláchnem tvár aj jemu a zhrniem mu rukávy. ,,Povedz niečo, Loui. Privádzaš ma svojím mlčaním do šialenstva." Zahľadím sa mu do očí. On mi pohľad opätoval a po chvíli mi so záhadným úškrnom odpovedal. ,,Chceš počuť môj názor? Tak ti ho poviem. Poďme na to. Poďme skoncovať s Modestom a ukázať svetu, že Larry Stylinson is real."