Bloody detestation

Part 1

    Bolest. Páliva bolesť prechádzala mojim telom,ktoré ležalo na studennej ,mokrej zemi. Mojim telom len trhalo a tá bolesť nie a nie prestať. Cítila som ako moje telo chladne. Akoby sa všetka moja krv pomaly ale isto vytrácala z môjho tela.
"Otvor oči"- hovorila som si. S celou svojou silou som sa snažila otvoriť oči,no nedarilo sa. Akoby som ich mala niečim zalepené. Hlava mi ide prasknút. Tvár. Vynorila sa mi tvár muža. Oči plné bolesťi ,súcitu ale zároveň mu blčali hnevom. Nezabudnem na tie blčacie červené oči. Tvár mal napätu a sánku zaťatu. Hneval sa? Hneval sa na mňa? Ak áno,čo som urobila aby sa hneval? Hlasno som zastonala a zvinula som sa do klbka kvôli krčom mojho brucha. Jeho tvár už nebola viacej napäta. Opustil ju hnev a jeho tvár bola hneď krajšia. Mohla som zbadať jeho jemný úsmev,no stále ho neopúštal súcit.Hnevá sa ale súciti? Niečia chladná ruka sa dotkla môjho preklatia a ja zo svojim reflexom som cukla rukou ale vymanit sa z tej studennej som sa nedokázala. Posledný krát som v hlave uzrela jeho tvar,no tentokrat nemal oči už krvovo čerrvené ale tak krásne hnedé. Ruka ma pustila a mna zachvátil pocit paniky. Počula som kroky. Vzdalujúce sa kroky no o krátku chvílu som nepočula žiadne kroky.Nepočula som absulútne nič. Na malý moment sa mi zdalo, že som ohluchla. Cítila som pocit úzkosti. Zostala som sama. V hlave mi stále dookola chodili nezodpovedané otázky. Kto to bol? Hneval sa na mna? Ak nie,prečo ma opustil? Uvidim ho ešte? No stále som nemohla dostať z hlavy tieto dve otazky : kto som? A čo bude so mnou?? Otázky sa pomaly začali vzdaľovat a bolesť sa pomaly začala vytrácať. Bolesť sa vytrácala akoby sa mi vyplavovala s tela. Stromy a tma. To bolo prvé čo som videla ,keď som otvorila oči. Ležala som na zemi uprostred lesa. Pomaly som sa začala stavať na nohy ale nemala som toľko sily,tak len som sa posadila a začala som sa obzerať okolo seba. Podvedome som začala hľadat jeho. Po hodnej chvíli som sa postavila na nohy a zahľadela som sa skrz stromy. Pohyb,zaregistrovala som pohyb a mojím jediným želaním bolo aby som našla jeho, pretože iba on vedel čo som.Iba on vedel odpovede na moje otázky. Vydala som sa na miesto kde som zbadala pohyb. Netrvalo ani pol sekundy a ja som sa ocitla na druhej strane lesa. Čo to do riti bolo?? Kúsok odo mna bolo menšie jazierko a ja som prešla k nemu. Zohla som sa k vode,nahla sa a zapozerala sa na svoj odraz. Už som to nebola viacej ja. Moje vlasy už neboli rozštiepene končeky,neboli zamotané ,ale boli dokonale rovné,lesklé a plneé objemu. Moja tvár bola bezchybná. Rysy mojej tváre sa zkokonalily. Moje oči už neboli viacej zahalené pod hustým obočim, boli veľké s dlhými krasnými mihlánicami a boli červene? Krvavo červene oči svietili na hladine vody. Zľakla som sa sama seba a odskočila som od vody a narazila chrbtom do stromu. Čo to so mnou urobil? Prečo??Mala by som ho teraz nenávidieť??
Pomalými krokmi,zo zvesenou hlavou som vychádzala z lesa. V uliciach nikoho. No v tom započula volanie o pomoc ženu ktorú naháňa nejaký muž. Zatočila do slepej uličky ,narazila do studennej steny. Muž s úsmevom na perách pomalými krokmi prešiel k nej a ja som presne vedela načo mysli.To ma vystrašilo. Ako môžem vedieť, čo si myslí? Všetko toto bolo tak strašne mätúce. Nikdy predtým som nič podobné nezažila. Prešla som do stredu uličky,pozrela sa posledný krát na jeho obeť,usmiala som sa a vrhla sa na neho. Netrvalo to dlhšie ako dve minúty. Nevedela som čo robím. Omámili ma zmysli. Zenu,ktorú naháňal ležala na zemi. Prešla som k nej a zacitila som teplo,ktoré prechádzalo jej tepnou. Moje oči sa rozžiarili, usmiala som sa a naklonila som sa nad jej krk. Pobozkala som jej tepnu, otvorila pusu a blúžila sa k jej krku.
"Nie,toto nie som ja"- povedala som si ,rýchlo som sa strhla , oprela si tvár o chladnú stenu , no po chvíli som sa ako tak spamätala a vydala som sa domov. Prišla som domov,behla som do kúpelne a pozrela sa na seba v zrkadle. Moje oči neboli už červené ale modré.Behla som pod sprchu. Nechala som si na seba stekať horúcu vodu. Po polhodine som vypla vodu , vyšla som sprchy a obmotala okolo seba uterák. Pozrela som sa do zrkadla a tam prstom na zahmlenom zrkadle bolo jasne napisané : " Londýn". Zvrtla som sa a prebehla som do svojej izby. Okno bolo otvorené. Prešla som k nemu a pozrela sa von. Prisahám, že niekto bol ukrytý pod stromom v tme. Nevidela som mu do tváre, ale tie oči boli nepriehladnuteľné. Bol to on. Usmial sa, otočil sa a odišiel.......