Bloody detestation

2. Part London

Prepáčte, že daľšia časť tak dlho nebola, no mala som nejaké problémy a potom sa mi písať nechcelo. Taktiež prepáčte za chyby v texte, no kedže som už chcela príbeh zverejniť tak so ho musela dopísať a dopísala som ho o pol 1 v noci a hneď som vám ho pridala.

Dúfam , že sa vám časť bude páčiť. :)

London Eye, Parlament s Big Benom boli prvé londýnske pamiatky, ktoré som spoznala z lietadla. Toto bol môj prvý let za celý život. Cely život som neodišla z toho asi najmenšieho mestečka na celej Aljaške. Bolo to mesto s populáciou menšou ako 9000 obyvateľov a nachádzjúce sa na juhovýchode Aljašky. Malinký ostrovček, kde sa všetci ľudia poznajú navzájom, no ja som tam nikdy nezapadala. Nikdy som nemala veľa priatelov a moji rodičia zomreli pred pár mesiacmi, takže som nemala komu chýbať . Nemala som naozaj nikoho.Po príchode do Londýna som si z letiska zobrala svoj kufor a išla pred letisko. Mala som pre sebe len malú sumu penazí, po rodičoch som zdelila niekoľko tisíc ale čo to bolo nato ,aby som svoj život začala odznova? Pred letiskom som nasadla do taxíka a nechala sa voziť po Londýne až som nenašla lacný hotel, kde som sa ubytovala. Bol na kraji cetra Londýna a ja som bola zato vdačná. Otvorila som dvere a prešla som do menšej chodby ktorá sa na konci rozpriesterala do vačšej obývacej izby. Bol tam iba jeden gauč, kreslo a telka. Z obývačky sa dalo ísť do 2 dverí. Jedna bola kúpeľka a tá druhá spáľna. Spáľna nebola veľká, bola tam iba manželská postel, kreslo pri okne a skrina na veci. V kúpeľni bol len záchod a sprcha. Obyčajné. Sadla som si do kresla a pustila si telku.Avšak moc som si ju ani nevšímala.

To naozaj som preletela 7000 km len preto že neviem čo sa to so mnou stalo?? Preletala som skroo celý svet, len aby som dostala odpovede?? Fakt som si myslela, že by som ho mohla nájsť v tak veľkom meste? Veď sa vobec v takomto veľkom meste ani pohybovať neviem. Čo budem robiť teraz?? Fakt som taká zúfala, že ho budem hladať?? Prečo by som si nepomohla sama?? Ak si myslím správne že som TO, tak prečo ma premenil a odišiel? Prečo ma nenaučil základne "prežitie"?? Nie!! Poradím si sama. Zobrala som si kožennu bundu, obula tenisky, zamkla izbu a vyšla von z hotela. Rozbehla som sa nevedno kam. Len som utekala snažila sa na nič nemyslieť. Utekala som a zastavila som až pri Hyde parku. Sadla som si na lavičku, lakte položila na kolená a hlavu zvesila dolu. Počúvala som len svoj dych, zvuky vetra , ktorý sa pohrával so stromami. A naraz som pocítila ten istý pach ako v tú prvú noc. Načúvala som a započula som len veľmi málo zreteľné kroky napravo odo mňa. Ani som sa neomlúvala otočiť hlavu. Čo už sa mi môže stať?? Cítila som dych na mojom krku, no neotočila som sa. Sedela som pokojne a čakala som čo sa stane. No nič neprichádzalo. Ani po dlhom čase, nič. Len som sedela a cítila ho pri sebe. Tak kedy už niečo spraví?? Mám niečo spraviť ja? Ozvať sa alebo..?? Nevedela som , ale za žiadnu cenu som prehrať nechcela. Stále som sedela a čakala som čo spravi.

"Si vytrvalejšia ako som čakal"- napokon prehovoril a pohol sa. Sadol si vedľa mňa a teraz bola moja chvíľa.

"Prečo ?"- opýtala som sa a sama som nevedela na akú otázku sa pýtam. Bolo ich vážne veľa, čo by mi mohol odpovedať.

"Na akú presne otázku chceš odpoveď?"- opýtal sa a ja som sa pozrela jeho smerom. Bol naozaj veľký muž s vlasmi vyzdvihnutými dohora. Pozrela som sa do jeho očí a už neboli dve malé, vzdialené bodky, už boli hnedé , doširoka otvorené a nádherné. V mysli som sa musela usmiaťť, no teraz som chcela odpoveď na moju najhlavnejšiu otázku.

"Čo som?"- opýtala som sa a hlavu znova skryla do dlani. "Čo myslís, že si?"- opýtal sa ma ja som zdvihla hlavu a pozerala som sa do dalekeho kúta.

"Vlasy, oči mám úplne iné ako predtým. Už sa nepohybujem ako predtým, pohybujem sa ladnejšie a jemnešie, akoby som sa vznášala. Obyčajné jedlo mi nechutí, keď som pri ľudoch cítim ich tep, ich teplú krv a najhoršie na tom je, že ju chcem. Neviem čo sa to so mnou stalo... Tak prosím ťa, čo sa to so mnou stalo?"- opýtala som sa asi tým najzúfalejším hlasom, aký som kedy počula. Prisunul sa ku mne bližšie,palcom a kazovákom mi zovrel bradu a hlavu mi otočil k sebe. Zapozeral sa mi do očí a otvoril pusu.

"Si upír, ja som ťa premenil"- povedal a vo mňe niečo prasklo, čo zaposobilo daľší vodopád otázok.

"Prwčo? Prečo ja?" "Lebo som si ťa vybral, videl som ťa a chcel som ťa, vedel som, že tvoji rodičia už nežijú a že už nemáš čo stratiť. Premeniť ťa možu len silný upíri a ja som nevedel či to zvládnem, no ale na druhej strane bola otázka, či to prežiješ ty" - povedal a ja som sa postavila.

"Ako to myslíš?"

"Myslim to tak, že prežijú len tí najsilnejší, len tí s dobrou voľov. Povedal by som, len tí predurčení."- odpovedal a tiež sa postavil.

"Prečo si si vybral mňa?" "Ako som ti už povedal, videl som ťa a chcel som ťa. Chcel som aby si nebola sama a mala aspoň lepši život"- povedal a do mňa akoby vrazil blesk.

"Lepší život?? Toto je lepší život?? Neviem v podstate kde som, čo tu robím, prečo si ma chcel a prečo si ma chcel tu. Nespoznávam sa a nemám nič. Nemám peniaze, nemám prácu, nemam kde bývať. Keď je toto predstava tvôjho lepšieho života, tak to ti tlieskam, pretože moja predstava lepšieho života sa o veľa líši od toho tvojho. Ja taká sprostá som letele 7000 km len aby som som bola bez penazi, bývania a bez úplne ničoho?? Tam som mala aspoň vlastnú strechu nad hlavou, aspoň nejake peniaze, no teraz nemám nič.... Som sama,opustená, zmätená a stratená"- odpovedala som mu a znova sa posadila na lavičku. predklonila som sa a zavrela som oči.

"Nie si sama, som tu ja. Budem ťa mať na starosti, o všetko sa postarám, o teba sa postarám. Nájdem ti prácu, zaplatím ti byt a všetko ťa naučím, len prosím ťa, dovoľ mi to"- povedal a zapozeral sa na mňa. AKo mu mám veriť?? Môžem mu veriť??

"Ako viem, že ti môžem veriť?? Akú mám istotu, že zajtra nebudeš iný a že sa na mňa nevykašleš a pomôžeš mi??"- odpovedala som , nadvihla som sa a pootočila som sa k nemu.

"Upíri vždy dodržia svoje slovo!"- odpovedal veľmi stručne.. "Poď, určite mám hlad"- povedal a postavil sa. Chytil ma za ruku a vytiahol ma hore.

"Ja nechcem ubližovať ľudom..."-povedala som a on sa na mňa zapozeral a po prvý krát som ho uvidela usmiať sa.

"To samozrejme nie, neublíš žiadnemu človeku, len poď so mnou. Naješ sa a potom ťa odprevadím do hotela"- usmial sa ja som si bola už o trošičku istejšia... Po hodine ceste sme zaparkovali pred nejakým veľkým domom a on vystúpil z auta. Váhala som a rozhodovala som sa, či vystúpiť alebo zostať. Prišiel k dverom a otvoril ich. Usmial sa.

"Vlastne nejako som prepočul tvoje meno" "Ja som ti ho ani nepovedala"

Tak čo keby sme začali odznova?"-opýtal sa a zdvihol ruku. "Som Liam"- povedal a ja som sa musela usmiať. Asi po prvý krát som sa usmiala čo som ho spoznala.

" Som Chloe"- povedala som a prijala som jeho ruku. Vykročil k domu no moju ruku nepustil. Cupkala som sa za ním, otvoril dvere a vošiel dnu. Išiel daľej do domu a prišli sme do nádhernej,moderne zariadenej obývačky. Boli tam daľší 4 chalani..

"Chalani toto je Chloe..."- povedal a všetci sa usmiali.