Podala mi cukor a sadla si na gauč. Bola prekrásna. Mokrá ako myš, ale aj tak prekrásna. Ofinu si dala za ucho a usmiala sa na mňa. Ja som jej úsmev opätoval (neviem ako sa to píše, nezabite ma.)
Ema
Začal sa ku mne naklánať. Ja som sa naňho pozerala a už som vedela čo príde. Bozk. Jemný a teplý. Keď sme sa odtiahli tak som sa naňho pozrela pohľadom "really?". On sa lišiacky usmial.
,,Odteraz už spolu chodíme?'' nedalo mi.
,,Neaviem.." povedal a chcel sa zase nakloniť no ja som mu pred ústa dala moju dlaň.
,,Počkaj." povedala som unavene
,,ešte nie. Poznáme sa iba mesiac."
On sa na mňa udivene pozrel vizeral dosť naštvane.
,,Iba?" Povedal
,,Iba." Odpovedala som
,, prepáč... ja prešla som dosť ťažkým rozchodom a na ďaľší vzťah ešte niesom pripravená. Prepáč." Povedala som
,,To nič. Á čo ti tvoj bívalí urobil?" spýtal sa. Vyzeralo, že ho to fakt zaujíma. Nechcela som mu to hovoriť ale pre neho by som strčila aj hlavu do ohňa.
,, No raz keď som šla domov zo školy našla som tam môjho bívalého ako si to v obývačke rozdával s mojou sestrou. Preto som odišla z Lotýšska..."
,,Aby si bola ďalej od nich." skočil mi do reči.
,,Chceš to prespať?" Opýtal sa.
,,Ak môžem." Odpovedala som, ale v duchu som chcela byť doma.
**********
Je tu ďaľšia časť. Prepáčte, že po sto rokoch, ale nenašiel sa čas. Ak chcete, venovanie napíšte.
