Sukničkár

1.

Pred tromi rokmi

Bol krásny slnečný deň a ja som ešte len išla domov zo školy. Nešla som sama , takže som sa nemohla ponárať do mojich myšlienok. Išla som s mojou "najlepšou kamarátkou" Laurou.
Pýtate sa, čo tie úvodzovky ? Hneď vám to objasním.
Laura bola fajn baba. Len nikdy som sa jej nevedela postaviť. Divné však ? Neviem sa postaviť najlepšej kamarátke ? A prečo by som sa jej vlastne stavala ? Pretože som ju nikdy nemala rada ako naozajstnú kamarátku.
Veľa si o sebe myslela, musela byť stredobodom pozornosti a chalani boli jej najväčšou záľubou. Inak bola fajn baba.
Skoro som vyskočila z kože, keď som zistila, že si vypisuje s chalanom, ktorého som tak veľmi ľúbila.
A odstupom času ani neviem či to bola naozajstná láska.
Tri roky sme si s Lukášom písali a on sa ma stále hanbil. Áno! Čítate dobre. Presne tri roky. Boli plné plaču, depresií, smútku.
A práve v tento deň ho stretnem. Teraz, keď idem aj s ňou.
Z diaľky ho nespoznávam, ale niekto ma pozdravil. Privrem oči, aby som lepšie videla. Stojí tam Erik. Tohto chalana vidím tiež prvýkrát. Dal nás dokopy s Lukášom.
Som celá zmetená. Za Erikom stojí jedna osoba. Presne tá, ktorú tak veľmi ľúbim a tak dlho som po nej túžila- Lukáš.
Lenže on to asi necíti rovnako. Za ten čas, čo sa rozprávam s Erikom mi nepovedal ani pol slova. On sa vlastne na mňa ani nepozrel.