Sukničkár

2.

Január

Konečne viem ako sa ľahko chodí po svete, keď človek nie je zaľúbený.
Vlastne čo to tu trepem ?
Keď je človek zaľúbený priam lieta po svete.
Lenže láska prináša aj toľko bolesti.
Na Lukáša som po 3 rokoch zabudla, síce mi stále píše. Doteraz sme sa nestretli.

Dnes mám ísť s mojou najlepšou kamarátkou Ivankou na koncert. Erikov orchester hrá v sále v našom meste. Konečne si oddýchnem. Hudba je nekonečný relax.

Ivanka je taká stará ako ja. Má dlhé hnedé vlasy a modré oči. Sranda je, že nás dal dokopy chalan, ktorý mi kvôli nej zlomil srdce. Bývame veľmi blízko seba a máme sa veľmi radi, aj keď nechodíme do tej istej triedy.

Kráčali sme vedľa seba po ulici a obzerali si zamrznutú prírodu. Nepotrebovali sme slová, aby sme vyjadrili to čo cítime a to, čo si chceme povedať.

Spoločne sme vošli do sály a hľadali si miesto na sedenie. Orchester bol pripravený.
Za pár minút zazneli prvé tóny. Duša mi pookriala.
Erik hral na husle a vyzeral veľmi dobre. Na sebe mal čierny oblek a kravatu.
Všimol si ma. Pozrel sa na mňa. Srdce mi podskočilo.

Koncert sa skončil a ja som musela ísť domov a pri tom tak veľmi som sa s ním chcela rozprávať ! Poznáme sa tak dlho a skoro nikdy sme sa nerozprávali. Len vtedy, keď som stretla aj Lukáša.

Smutná odchádzam za doprovu Erikovho pohľadu domov.