Systada

1. Nová krv

Mario Damael si nervózne potiahol kravatu a pozrel na hodinky. Už čakal desať minút. Nebolo to veľa, ale pre Maria každá sekunda trvala nekonečne dlho.

V hlave si už po stý krát opakoval všetko čo chce povedať a modlil sa aby mu bolo dobre rozumieť. V uliciach Berlína sa ešte so svojou lámavou nemčinou vedel dorozumieť, ale riaditeľ mu to pravdepodobne tolerovať nebude.

„Poďte ďalej," zavolala naňho blonďavá sekretárka a zaviedla ho do priestrannej kancelárie.

Mario v mysli zanadával. Preklínal dážď. Zo všetkého chcel najmenej, aby sa naňho jeho najvyšší šef naštval preto, lebo mu na podlahe zanechal odtlačky od blata.

Nádych, výdch.

S klopaním topánok o vyleštenú podlahu prešiel cez miestnosť okolo skrine a vítriny s oceneniami až zastal pred veľkým stolom z rovnakého tmavého dreva ako bol všetok nábytok. Za ním sedel muž.

Vyzeral ako typický riaditeľ. Starší vysoký pán v obleku so sivými vlasmi a okuliarmi zasadenými na krivom nose. A k tomu veľmi dôležitím výrazom na tvári, ktorý nedokázal skryť aj napriek tomu, že sa skláňal nad stolom.

„Zdravím, Mario, s čím za mnou prichádzaš?" privítal ho Alan Fertig, vodca organizácie Systada.

Ani nemusel riadne zdvihnúť hlavu, lebo poznal muža podľa rázneho kroku a tak naďalej preberal kopu papierov.

„Ja, ehm... Volali ste ma...," Mariovi sa od stresu zahmlilo pred očami.

„Už si spomínam! Volal som ťa aby sme spolu prebrali výsledky testov," konečne zdvihol hlavu od svojich dokumentov.

Mario prikývol.

Jeho otec bol Fertigovim priateľom. Spomínal si, že niekoľkokrát do roka k nim chodil na návštevu a preberal s ním veci týkajúce sa organizácie, ktorým Mario, vtedy ešte ako dieťa, nerozumel. No ako sa zotmelo, obidvaja nechali prácu prácou a bavili sa ako starí známi.

Pred niekoľkými mesiacmi, Mario prišiel o otca, a tak jeho bremeno vodcu pobočky v Taliansku, musel prevzať on.
Fertig bol k nemu preto veľmi milostivý a dohodol sa s ním na stretnutí aby mu pomohol vybrať výnimočné deti z Talianska. Deti, ktoré mali špeciálne schopnosti a boli iné než ostatní. Deti, ktoré Mario bude musieť pripraviť pre projekty Systady.

„Posaď sa," Fertig mávol rukou pred seba

Mario odsunul stoličku a poslušne si sadol.

Zase tie psychologické triky, pomyslel si a zahniezdil sa na nepohodlnej lacnej stoličke. Alan Fertig mal veľké kožené riaditeľské kreslo v čo najvyššej výške, aby sa zamestnanci sediaci oproti na obyčajnej drevenej stoličke cítili menší a tak aj podriadení ich riaditeľovi.

Z tašky vybral zakladač a na stôl vyložil ďalšie množstvo papierov: „Tu je prvý kandidát."

Slová vyslovoval veľmi pomaly. Nechcel byť nezdvorilý, preto sa zúfalo snažil niečo skomoliť po nemecky. Ale zároveň aj vedel, že Fertig ovláda dokonale angličtinu a dokonca aj niečo z taliančiny. Pamätal si, že keď bol malý chlapec, prpiadala mu Fertigova taliančina veľmi smiešna. Teraz by sa však už neodvážil ani len pousmiať.