Systada

2. Výsledky

„Amy! Poď už!" Hlasno zakričala Rita na svoju najlepšiu kamarátku Amintu, ktorá sa ešte hore prezliekala.

Na dlhých schodoch z tmavého dreva sa objavilo nízke štrnásťročné dievča so strapatými hnedými vlasmi a rovno zastrihnutou ofinou. Tmavé oči jej jasne svietili nad drobným nosom. Na chrbát si dala školský batoh a zbehla dole do predsiene s množstvom obrazov, kde ju už čakala vysoká ryšavá dievčina s roztrhanými džínsami a čiernym tričkom s názvom nejakej rockovej kapely.

„Konečne," zamrmlala Rita a zatriasla hlavou pri čom sa odhrnuli jej ohnivé vlny a rozvírili teplý vzduch, „Dnes ti to trvalo nejako mimoriadne krátko."

Amy na ňu hodila vražedný pohľad. Rita s ňou chodila každý deň do školy a každý deň sa sťažovala, že je pomalá. Niekedy to nebol až taký problém, na biclykloch tam boli oveľa rýchlejšie nehovoriac o dňoch keď ich odviezol Ritin brat na motorke, čo mali obe najradšej. Aminte však spadla reťaz na bicykli a Andreas mal plno práce. Nezostávalo im nič iné, ako ísť v preplnenom autobuse, ktorý stál pri každej vŕbe.

Amy rýchlo zamkla kľúčom honosný dom a ešte dvakrát si overila, že tak spravila. Vážne netúžila po tom, aby jej rodinu niekto vykradol. Patrili medzi bohatšiu vrstvu, a preto sa neraz stalo, že ich vila padla niekomu do oka.

Hneď sa rozbehla aj so svojou utekajúcou kamarátkou po dlhej ulici na starú autobusovú zastávku s jedinou lavičkou na ktorej sa nejasne črtali zvyšky hnedého laku a viac vynikali vyryté znaky a neslušné nápisy. Operadlo jej chýbalo už dávno a niekoľko rokov sa váľalo na zemi, kým ho s tamaď konečne zobrali. To, že tam kedysi bolo, svedčili iba dva železné stĺpiky vytŕčajúce z dosiek lavičky.

Vždy keď túto lavičlu videla Rita, mala chuť ju opraviť a namaľovať podľa seba. Nevedela presne ako, ale cítila, že keby si doniesla svoje akrylky, tak by ju hneď pochotila inšpirácia. Milovala tú vôňu a krásu farieb a pocit rúk dotýkajúcich sa modelárskej hliny presne tak ako hru na gitaru.

Dievčatá dobehli na zastávku práve vo chvíli, keď šofér chcel zatvoriť dvere a rýchlo naskočili do klasického žltého autobusu. Aminta sa chytila stĺpika s označovačom lístkov, ale napriek tomu, keď autobus naštartoval, ju prudko hodilo dopredu.

„Aké očakávaš výsledky?" spýtala sa Aminta mierne nervózne.

Rita sa zamračila, ale v jej očiach bola iskra očakávania. Vzďy bola prevažne pozitívny človek. „Neviem. No bolo by super mať tie genetické výhody, či na čo nám robili tie testy, ale pravdepodobnosť je veľmi malá, fakt netuším. Nejaká taká ohňuvzdornosť by sa zišla."

Aminta len prikývla a zamyslene si zahryzla do pery.

Pred niekoľkými týždňami, ako aj každý iný v jej veku musela podstúpiť všetky možné lekárske vyšetrenia. Odoberali jej vzorky krvi, vlasov a dokonca aj musela robiť vedomostné testy, aby zistili či je obyčajná alebo má špeciálne vlastnosti. A dnes im mali prísť výsledky. Bola z toho napätá, ale tiež, ako aj Rita, bola plná očakávania.
Ak by u nej našli nejakú výnimočnosť mohla by sa pridať k istej organizácii, kde boli zoskupení ľudia s genetickými výhodami. Veľa sa o nej nevedelo a nikto ani netušil aký je jej cieľ, či na čo sa presne zameriava. Bolo v nej vedci, právnici, ale aj umelci či zdanlivo úplne bežní ľudia. Tiež sa vravelo, že má nemalý vplyv na vládu, ale nikto to presne nepotvrdil. Takýchto legiend kolovalo množstvo, ale nikto nepoznal jej pravý zámer. Celá organizácia už storočia bola zahalená tajomstvom.

Zamierila k automatu na pitie a počakla kým si malý chlapec vezme džús. Poriadne si prečítala olupujúci sa návod na použitie a vhodila tam jednu mincu. Niečo také videla iba raz. Bolo to pred niekoľkými týždňami keď v nákupnom centre nakupovala všetko, čo je potrebné pre normálny život. Preto bola prekvapená, keď jej z automatu vypadol ružový plastový pohárik naplnený hnedou tekutinou. Čakala, že "horúca čokoláda" budú normálne kocky čokolády, len teplé. Pomaly ochutnala nápoj. Naozaj to chutí ako čokoláda. Pomyslela si. Ako roztopená čokoláda. To tam nemohli rovno napísť to?