Don't leave me [Ereri,SK]

Don't leave me

„Otvorte oči! No ták, všetko bude dobré! Pozrite sa na mňa! KAPITÁN!!"

Kričal som naňho, triasol som ním, lenže bez výsledku. Jeho nehybné telo ležalo priamo predo mnou a ja som s tým nemohol nič urobiť. Nezáležalo ako silno som ním triasol, ako veľmi som v duchu prosil, aby toto bol len zlý sen, nič nepomáhalo. Ruky som mal zakrvavené, triasli sa mi. Pevnejšie som pritlačil zelenú látku toho, čo niekedy býval môj plášť na miesto, kde kedysi bývala jeho ľavá ruka. Lenže ani to nestačilo. Látka už bola celá premočená a tráva pod nami sa začala farbiť do karmínovo-červena. Viečka mal jemne privreté a vyzeralo to, akoby nemal viac silu ich nadvihnúť, posledný raz sa na mňa pozrieť.

„Nebojte sa, dostanem nás odtiaľto! N-Niečo vymyslím, sľubujem! Nenechám Vás tu!!" kričal som dúfajúc, že ma stále počuje, že ma ešte neopustil. Aj napriek tejto beznádejnej situácií som tieto vety opakoval, stále a stále dookola veriac, že sa môžu stať skutočnosťou. Slzy si už našli cestu a ja som sa ich nijak nesnažil zastaviť.

Čas ubiehal ukrutne pomaly a pri tom nesmierne rýchlo. Akoby každou ďalšou sekundou naša nádej v lepšie zajtrajšky klesala, jeho život sa pomaly vytrácal, ak už nebol preč úplne. Nemal som žiadnu záruku, že ma počuje ako sa ho snažím utešiť, ako mu dávam plané nádeje, no ja som neprestával. Pravou rukou som mu látku pevnejšie tisol na ranu naivne dúfajúc, že to bude stačiť, že sa viac preňho tak dôležitej tekutiny na zem nevyplítva. Pripadal som si strašne bezmocný, neschopný urobiť niečo správne.

„P-Pamätáte si na naše prvé stretnutie? Vtedy ste na tom titánovi vyzerali tak ... cool" odvetil som a jemne sa uchechtol. „V mojej mysli sa objavila len jediná myšlienka 'Kto je ten cool chlapík, čo tak jednoducho poslal k zemi to monštrum?' Nie len že ste nás všetkých vtedy zachránili, doslova akoby ste hovorili 'Ľudstvo ešte môže vyhrať'. Tie nevyrieknuté slová mi dodali kuráž, odvahu, nádej, silu. Od tej chvíle, ktorá mi tak zmenila život, pretože Vás doňho zaplietla ste sa v mojich očiach javil ako ... môj hrdina. Vždy som Vás totižto obdivoval, mal za vzor" Už nemá cenu hovoriť tie prázdne vety, ktoré nám dávajú falošnú nádej. Ak ma počuje, ak tu so mnou ešte stále je ... nechcem, aby tie vety boli to posledné, čo bude počuť.

„ A potom ten súd. Znovu som tam urobil zlé rozhodnutie a pustil si hubu na špacír. Už som myslel, že je so mnou koniec, že ma na mieste popravia, no v tom ste sa tam zjavili Vy a zachránili ma. To Vy ste mi dali šancu napraviť chyby..." moje oči sa znovu zaliali vodou a rukou, ktorou som sa nesnažil zastaviť mu tak masívne krvácanie som zovrel jeho nehybnú ruku. „Vždy ste ma ochraňovali. A pozrite ako to nakoniec dopadlo. Vedel som, že raz budem Vašou záhubou, Vaším koncom, no nečakal som, že až takto rýchlo. Keby ste ma nechali tak ... keby ste ma nechali zomrieť už dávno pred tým ... žili by ste. A nie len Vy. Obral som o život veľa ľudí, všetko je to moja chyba ...." Viem, že ľútosť a sebaobviňovanie teraz ničomu nepomôže, no musel som to konečne povedať nahlas. Keď už je koniec, chcem to všetko povedať osobe, ktorej som tak veril, ktorú som tak miloval aj za cenu, že mi nebude schopná odpovedať ba dokonca ani počuť.

„Nedokázal som nikoho zachrániť ... Ani svoju mamu, ani ostatných, ani Vás ..." Skrz slzy som skoro nič nevidel, no ani som radšej nechcel. Už len ten prostý pohľad mi trhal dušu na milión kúskov so žiadnou možnosťou nápravy. Hlas sa mi triasol, ruky sa mi triasli, hlasivky vyzerali, že za chvíľu vypovedia službu a jediné, čo budem schopný urobiť je začať kričať na plné hrdlo S doprovodom množstva sĺz. „Je mi to ľúto, naozaj ľúto ... nenávidím sa kvôli tomu, aký som slabý! A táto slabosť mi Vás zobrala. A-Ani neviem, či ma vôbec počujete, no ..." zachraptel som a silnejšie mu stlačil ruku slabo dúfajúc, že sa dočkám odozvy. „Neviem, či mám chuť žiť ďalej. Veď predsa som vždy len príťaž, ktorá nakoniec všetko dokašle. Nebyť mňa, viedlo by si ľuďom oveľa lepšie ...."