After a long time

Dnes v noci sa mi prisnil hrozný sen, rozhodne neskončil veľmi dobre. Naozaj som bola rada, že ležím vo svojej posteli a že toto bol iba jeden sen. Lenže ten sen sa stal inšpiráciou pre túto poviedku. Nie úplne, nikto nemá až také dlhé sny, ale podstata tam ostáva. Avšak neprisnil sa mi až do konca, koniec som si vytvorila podľa vlastných predstáv.

Je to rozhodne väčšia fikcia ako ostatné moje poviedky, tak mi hádam raz odpustíte, že fakty idú bokom ... 

AFTER A LONG TIME

Svet už nikdy nebol rovnaký. Voldemort vyhral vojnu a zbavil sa všetkých, ktorí bojovali na strane dobra. Iba málo ľuďom sa podarilo ujsť. Nie však na dlho. Ovládol celé Anglicko, Rokfort už nebol tým, čím býval. Ovládol Ministerstvo mágie a všade vládla temnota, strach a hlavne veľké zúfalstvo.

Na svete existovala už iba jedna jediná žena, ktorá bojovala v tej dobe na strane dobra. Ťažko sa verilo tomu, že od tej doby ubehlo už vyše jedenásť rokov. Táto žena naozaj iba existovala a to z toho dôvodu, že roky ležala v muklovskej nemocnici v kóme.

Tragédie ju však neobchádzali. Žena vnímala všetko, počula všetko, ale nemohla sa pohnúť, nemohla nič povedať. Boli to muky, vedieť a počuť všetko, čo si sestričky šepkajú pri jej posteli a nemôcť nič urobiť. Nič nebolo horšie, ako to, čo počula.

„Hrozná tragédia, tá žena už nemá ani len matku, aj tú našli mŕtvu," riekla jedna sestrička druhej. „Ona bola jediná, ktorá ju posledné roky navštevovala. Už ani raz za svojou dcérou nepríde."

„Už za ňou asi nikto nepríde, bolo by lepšie, keby sa aj ona pobrala na druhý svet. Pamätáš sa, že nám jej matka rozprávala, že o všetkých prišla. Už nemá nikoho, pre koho by mala vstať z tejto postele a žiť," povedala tá druhá.

Od toho zistenia, že jej matka umrela, ubehlo už niekoľko rokov. Žena si bola istá, že ju zabili, tak ako zabili všetkých dobrých čarodejníkov. A jej matka bola vždy dobrá, aj keď rodina, v ktorej sa narodila bola temná a roky oddaná Voldemortovi.

Preto nebola pravda, že by žena nemala žiadnu rodinu. Ona ju mala. Mala dve tety, z ktorých jedna bola pravou rukou Voldemorta a tá druhá ho slepo nasledovala, lebo tak robil aj jej manžel a okrem toho v tejto dobe bolo lepšie byť s Voldemortom za dobre, ako byť jeho nepriateľ.

A žena mala aj manžela. Ktorý možno ešte stále žije. To nevedela. Pokiaľ za ňou chodila matka, nevravela o ňom nič. A hoci roky kómy jej postupne vymazávala niektoré spomienky, jeho si pamätala celkom jasne.

Jeho telo pokrývali drobné jazvy, dokonca aj na tvári, pretože každý mesiac sa menil na hrozného netvora, na vlkolaka. Kedysi zvykol hrýzť a škrabať sám seba, preto mal toľko jaziev. Bol odvážny, lojálny a čestný a možno ešte stále nažive. Niekde ďaleko. Možno ani nevedel, že ona ďalej žije. Veď to nevedel nikto, nikto ju nebol okrem matky nikdy navštíviť.

A ešte si pamätala niečo. Detský plač. Smutný, detský plač. Bol na míle vzdialený, niekde veľmi, naozaj veľmi ďaleko.

Stále ho počula. Stále ju volal. Ona tak veľmi chcela utekať za tým dieťaťom, aby ho mohla upokojiť. Plač bol stále hlasnejší a stále silnejší. To dieťa, prečo nikto neupokojí to dieťa.

Žena zrazu otvorila oči.

***

„Koľko rokov?"

„Jedenásť, už sme nedúfali, že sa niekedy z toho stavu dostanete."

„Musím odísť."

„Obávam sa, že to nemôžete," riekol doktor a veľmi vážne sa pozrel na ženu ležiacu na lôžku pred ním. „Pred pár hodinami ste sa prebrali z kómy. Musíme vám urobiť vyšetrenia."