Death walks among you [SK]

Hra? Prečo nie

Ak vám mám pravdu povedať. Vôbec mi ho nebolo ľúto. Je to iba ďalšia potvora, ktorá mi jedla moje obete. Je mi z neho zle. Ale človek si musí aspoň raz užiť.

 Začala som premýšľať a prechádzať sa. Zastala som priamo pred ním.

,,Mám chuť sa hrať. Ó áno a akú veľkú.... Už to mám. Zahráme si naháňačku."

Povedala som a nahodila svoj najstrašidelnejší aký som kedy dokázala spraviť. 

Pozrel sa na mňa s vytreštenými očami. Očividne neveril, že som to povedala.  

Dala som mu preč kosu z krku a čakala kým sa rozbehne preč. Ale on iba stál na mieste a pozeral do prázdna. 

Prehnala som to s tým pohľadom? Je pravda, že ním niekedy dokážem aj zabíjať, ale toto by sa nemalo stať s Inkubusom. 

,,Hej. Rozprávam sa s tebou ty blbec."

Zahučala som mu priamo do tváre až ním trhlo. 

,,No tak už utekaj. Nemám na teba celý deň." 

Začal utekať k prístavu. 

,,Nechám ti 10 minút náskok, aby si nepovedal, že som až taká zlá."

Túto vetu som mu preniesla do hlavy, lebo by ma už inak nebol počul.

Počkala som si celých 10 minút. Vždy dodržím svoje sľuby. 

Hon mohol začať. Najprv som šla iba takým pomalým krokom k miestu kam som ho videla utekať, ale potom som to už začala brať vážne. Zapojila som všetky moje zmysli aby som ho vystopovala. Mala som pravdu. Bol na pláži blízko jaskyne kde som zabila tú sirénu. 

Začula som ako zakričal meno Ariel. Ako vážne. Nič originálnejšie si vymyslieť nemohla?  To sa radšej mohla nazvať rybka na suchu. Pff. 

O nedlho som ho už aj videla. Chcelo by to trochu oživiť. Alebo skôr umŕtviť. Začala som sa smiať, že to určite musel počuť.  

Videla som, ako sa obzerá okolo seba a chcelo sa mi už zase vypustiť ten zvuk, ktorý ľudia nazývajú smiech. 

Objavila som sa za ním a fúkla mu na krk. Otočil sa, ale to už som ja bola dávno schovaná za stromom a smiala sa mu. Tentoraz ale potichu, aby ma nepočul. Chcel sa ísť schovať do tej jaskyne a ja som sa rozhodla, že si tam na neho počkám.

Premiestnila som sa tam a postavila sa nad mŕtvolu tej sirény. Myslela som si, že už sa rozpadla. (poznámka: pokiaľ smrť zabije beštiu (napr. sirénu alebo inkubusa) ich telo sa po nejakom čase rozpadne na prach) Očividne som sa zmýlila. 

,,Pff."

Keď vošiel a uvidel jej telo v jeho očiach bol vidieť smútok. Očividne sa dosť dobre poznali.

,,Arieeel!"  

Zakričal. Keď sa jeho oči premiestnili z jej tela a zahľadeli sa na mňa videla som tam čisté zdesenie. 

,,Ále nehovor mi, že v tebe tento pohľad nevzbudzuje chuť do jedla." 

Prehodila som si vlasy cez rameno a višpulila na neho vyzývavo pery. Znovu sa na mňa pozrel zmäteným pohľadom, ale v tom pohľade som videla aj trochu vzrušenia. 

,,Nemôžem tomu uveriť." 

Povedala som a zasmiala sa. 

,,Ty si si vážne myslel, že by som si s tebou chcela niečo začať? Hahaha." 

Ten tichý smiech sa zrazu zmenil na vrešťanie. Šialené vrešťanie zmiešané s chaotickým smiechom. Vôbec som tomu nechápala. A on očividne tiež, ale to mi teraz bolo úplne jedno. Niekedy ma prepadlo také šialenstvo aké ešte nikto nevidel. Pravda je táká, že som tá najšialenejšia smrť v dejinách. Ostatné zo mňa niekedy mali strach. Bavilo ma sledovať ich vydesené tváričky. Rada tomu niekedy nemohla uveriť. Raz ma dokonca chceli za to poslať do pekla. Vyžívala som sa v zabíjaní až moc. Ale to už trošku odbočujeme od príbehu. 

,,Už ma to tu vôbec nebaví."

Nasadila som svoj smutný výraz malého dievčatka a podišla k nemu bližšie. Bol taký vystrašený, že sa nemohol pohnúť z miesta. Zmenšila som sa naozaj na svoju mladšiu verziu. Vyzerala som na deväť rokov. V ruke som držala svojho medvedíka Pupa a ukázala na neho prstom. 

,,Pupa zjedz ho! To je rozkaz." 

  Povedala som jemným hláskom malého dievčatka. Pupa zrazu narástol do obrovských rozmerov. Teraz bol dva krát taký veľký ako ja. Na miesto očí mal dva veľké, čierne gombíky a pusu zašitú čiernou niťou. Vo svojom vnútri mu kolovala moja krv, čierna ako moja duša. 

Ako som povedala tak aj urobil. Skočil na neho a odhryzol mu z pravej ruky. Inkubus spadol na zem, ale nevydal ani pípnutie. Bol taký super pocit sa na to dívať. Vo svojom vnútri som cítila niečo hrejivé. Vidieť to bolo to také upokojujúce. Najlepší deň v mojom živote. 

,,A teraz nohu!"

Zakričala som zbesilo a Pupa mu odhryzol jednu celú nohu. Inkubus začal od bolesti kričať. Bola som prekvapená, že nevykríkol oveľa skôr. Pupa začal prežúvať jeho mäso a potom iba vypľul jeho kosti. Hneď ma prešla chuť do jedla. 

,,Povedz mi tvoje meno."   

Zakričala som na neho, ale on tam iba ležal a nariekal. 

,, Povedz mi tvoje meno ty bastard a možno ťa nechám žiť." 

Môj krik sa niesol celou jaskyňou. 

,,Mike." 

Odpovedal mi a ja som sa zase zasmiala. Zdá sa mi to, alebo sa dnes stále smejem? Premýšľala som. 

,,Ďakujem ... už si s ním rob čo chceš Pupa."

 Povedala som nezaujato a otočila sa k východu z jaskyne. 

,,Ale sľúbila si, že ma necháš žiť." 

Zašepkal slabým hláskom. Očividne už bol na pokraji síl.  

,,Nie, nie, nie. Mal by si sa naučiť lepšie počúvať. Povedala som možno. Nič som ti nesľúbila." 

Naposledy som sa za ním otočila a usmiala sa na neho, ale on sa neusmieval. Bol smutný a sklamaný. Je mi ho ľúto. Čo to tu hovorím. Nemôže mi ho byť ľúto. Nikdy mi na nikom záležať nebude! Dala som si rozkaz a neisto vykročila z jaskyne. Ešte stále som počula jeho krik všade naokolo. Kráčala som na koniec móla. Sadla som si na zábradlie, ktoré ma oddeľovalo od mora. Práve zapadalo slnko. Ten pohľad je krásny, ale ani z ďaleka nie taký krásny ako pohľad na to, ako Pupa trhá Mikovi kusy tela.  A už som to bola zase ja. Nasadila som svoj typický škľab a začala hojdať nohami vo vzduchu. Vietor mi fúkal do tváre a ja som bola spokojná s dobre vykonanou prácou. 

Áno ja viem. Dlho nebola vydaná žiadna kapitola a ja sa za seba hanbím. Nebudem sa ale vyhovárať. Vôbec sa mi nechcelo. xDD Rozmýšľala som ako by to mohlo pokračovať, ale nič ma nenapadlo. Až keď som si sadla za počítač. Všetko to prichádzalo samo od seba. Keď som začala písať tak som mala iba premyslený ,,náčrt" o čom by to malo byť. A nemôžem sa dočkať až sa do tej časti dostaneme. Ako každý by som vás ešte chcela poprosiť o vote a comment. Budem veľmi rada. Nie som si moc istá či to vôbec niekto číta, ale to nevadí. Zatial sa s vami lúčim a želám príjemný zvyšok života. ♥ + ešte by som sa chcela poďakovať Jančíí, ktorá ma k tomu dokopala Ebolou :D