Life on nitro (hp- future generation)

Chapter nine

Adoré poh.

,,Nie tak nahlas! Adoré ešte spí." Tak toto boli prvé slová, ktoré som počula po prebudení.

,,V pohode, som hore." Usmiala som sa, no oči som mala zatvorené.

,,Čo je dnes.." Zívla som a otvorila oči. To s tými očami bola somarina. Hneď ako som ich otvorila, schytala som poriadnu facku od reality.

Dievčatá stáli nastúpené pri dverách a chystali sa do Rokvillu.

,,Ach, je nám to tak ľúto." Povedala Lena a všetky tri ma objali.

,,Máme ti niečo priniesť?" Starostlivo sa ma opýtala Jamie.

,,Nie, ďakujem. To je v pohode. Ale už bežte, lebo to nestihnete." Usmiala som sa na nich.

,,Neboj sa. Raz ho určite zabijeme." sprisahanecky na mňa žmurkla Tia medzi dverami.

Opäť som sa zvalila do postele a asi desať minút čumela niekde.... nikam. Cítila som sa ako mladší súrodenec, ktorému matka zakáže robiť to, čo ten starší. Nanič a neprávom odsúdená.

,,Tak fajn, ešte dnes to vydržím, a potom dva týždne žiadny Potter." Povedala som nahlas len tak sama sebe a vytrepala sa z postele.

Po dokončení rannej hygieny som sa postavila na moje miesto pred skriňou -za tých päť rokov tam už je ošúchaný koberec- a tupo do nej hľadela.

,,Čo si mám asi obliecť na upratovanie?" mrmlala som si popod nos. Nakoniec som zvolila sivé legíny a staré biele tričko, ktoré bolo o čosi voľnejšie. Na nohy tenisky, vlasy som si nechala zatiaľ rozpustené no na zápästí mi visela čierna gumička.

Už asi zo zvyku som sa obzrela v zrkadle, hoci momentálne ma to vôbec netrápilo. Cestou z izby som skonštatovala, že už pomaly budem aj meškať, a tak hneď ako som vyšla z klubovne, som sa rozbehla a zastavila sa až pri slizolinskom stole. Sadla som si a poobzerala okolo seba. Zo všetkých štyroch fakúlt som tu bola najstaršia. Vo veľkej sieni sedelo len niekoľko prváčikov a možno nejaký druháci. Všetci ostatný sú v Rokville.

S povzdychom som si začala naberať na tanier hrianky a vajíčko.

,,Prepáč, že meškám zaspal som." Dychčal Potter oproti mne.

,,Pomýlil si si stôl." Pripomenula som mu, že sedí pri mojom stole, keď som si všimla, že si nakladá na tanier.

,,Nie nemyslím si." Ďalej pokojne prežúval. Dobre. Rozhodla som sa tváriť, že ho nevidím.

Moje raňajky sa skladali z troch hrianok nejakého ovocia a čaju. Dojedla som a pozrela sa na Pottera. Ten sa stále napchával. Jedol jeden chlieb za druhým ako by ho hádzal do čiernej diery.

Keď došli chleby zamračil sa na mňa akoby to bola moja chyba a vzal si hrianku. Sledovala som ho s nemým úžasom. Ako to, že ešte nie je plný? On to jedlo do slova a do písme vysával. Ako to, že vyzerá tak.....štíhlo?

Chcela si povedať vyšportovane.

Kto, čo nie nechcela! A sklapni. Kto ti dovolil vojsť ku mne do hlavy?

Ja som ty. Som tvoje podvedomie. A to znamená, že keď som ja chcelo povedať slovo vyšportovaný, tak aj ty si ho chcela povedať.

Nie prestaň. Ja som nepovedala, že Potter vyzerá vyšportovane a ani to nikdy nepoviem.

Bože ja som narušená. Už sa hádam sama so sebou. Predpíšte mi prášky.

,,Fajn som plný." ozval sa Potter a natiahol sa.