Sama

*

Sedela. Sedela sama na stanici. Starej, prefúkanej stanici. Počúvala príchody vlakov. Nič nemala. Iba zlomené srdce.
Fúkal studený zimný vietor. Staré drevené podvaly praskali. Ten zvuk bolo počuť všade. Bolo to znamenie.
Prišiel vlak. Plný netrpezlivých ľudí. Ľudí ktorí sa ponáhľajú. Nevedno za čím. Život je tak nevyspytateľný. Dívala sa. Pred seba na študentku utekajúcu ako o dušu.
Uvažuje. Ako keby to bol jej posledný vlak. Nechápe. Nechápe na čo sa ľudia tak náhlia. Sama je tu. Sama aj bude. Čaká. Čaká raz na jeho objatie. No márne. Utápa sa vo svojich predstavách.
Pozerá. Na dievča s modrou taškou a dlhým zeleným šálom. Chlapec v čiernej drigovici. Hľadia na seba a pomaly sa približujú. Sú spolu. Šťastní.
Odvracia pohľad. Nechce na to myslieť.
Vlak odchádza. Ona stále sedí. Sedí a čaká že raz... Raz zažije ten hrejivý pocit uprostred chladného sveta.
Sveta v ktorom sa všetci ponáhľajú. Každý.
Počuje škrípanie. Vlak. Nedočkaví dôchodcovia sa hrnú dnu. Nedočkaví. Ako keby im odchádzala životná šanca. Je to predsa len stroj. Stroj na koľajniciach. Ten ktorý vezie unáhlených ľudí. Ľudí ktorí nežijú pre tento moment. Iba pre budúcnosť.
Ona si to už nemôže dovoliť. Nemôže. Nemá nič. Nikoho.
Stanica sa stále hemží ľuďmi.Prišiel starý pán. Pýta sa. Chce si sadnúť na lavičku. No ona nevníma. Hľadí do diaľky. Nechce spoločnosť.
Zabrzdil vlak. Nasadla. Nevedno kam. Nevedno prečo.
Iba sedí. Celý stroj sa dal do pohybu. Nevníma. Za oknom sa striedajú polia, lúky, mestá. Stožiar za stožiarom.
Upre pohľad na sedadlo pred sebou. Díva sa do jeho modrých očí. Očí v ktorých je 1000 odtieňov modrej. Miluje ich. Dala by za ne všetko. Je neskoro. Vždy bolo neskoro. Nikdy mu to nepovedala. Nechcela. Nemala odvahu. Vidí jeho úsmev. Žiarivú tvár. Jeho nežné slová. Dotkne sa. Je preč. Sen. Sen ako každý iný. Opäť je späť v realite. Uponáhľanej realite....