Oplatí sa žiť?

1. časť : tma

Tak začnem volám sa Zoe Satles mám 16 a som na strednej. Môj život je komplikovaný však uvidíte.
Zobudím sa na môj budík je pondelok 6:35 vypnem ho a idem sa najesť keď som najedemá a umytá idem sa obliecť. Keď som oblečená pozriem sa do zrkadla vezmem si tašku a bežím na autobus... Nekonečne dlhé hodiny sa tiahmu totálne pomalým tempom... Idem na obedy a potom domov, bolo už asi 7 hodín večer a bola tma... Tma to bolo niečo, čo som neznášal a bala sa toho. Bola taká pokojná a zároveň napätá noc, naokolo už nikoho nebolo, tmavú cestu obklopovali len malé svetielka pri ceste. Šla som tou "tmou" keď som za sebou počula kroky. Zlakla som sa a zastavila, chvíľu som váhala no napokon som sa otočila....nikto tam nebol. Preglgla som a šla ďalej. Po nekonečne dlhej ceste som sa dostala k úseku ktorý som neznášala najviac, bolo to tmavá časť bez osvetlenia. Nadýchla som sa a rozhodným krokom som vyrazila vpred. Zo začiatku to bolo fajn ale čím som šla hlbšie cítila som sa bezbranná ako muška.
Zaťala som zuby a zahrala všetky zlé myšlienky, keď v tom ma niekto chytil za ruku a pritlačil o stenu domu ktorá bola hneď vedľa, chcela som kričať o pomoc ale neznáma postava mi zakryla ústa. Bála som sa, tak veľmi som sa bála že som sa začala takmer okamžite triasť. Neviem kto to bol ale určite nemal v pláne dobré veci. Mal tmavé oči, také tmavé ako noc samotná. Mlčať a len sa na mňa pozeral, natlačil sa úplne na mňa a čakal na moju reakciu. V očiach sa mi zaleskli slzy. Začal sa smiať, mal taký zlovestný smiech aký som počula len v telke, vzdialil sa a dal mi takú facku že som až spadla na zem. Čakala som to najhoršie....v hlave som prosila o pomoc no nemohla som zo seba vydať ani hlások. Muž sa ku mne blížil ja som začala cúvať až kým nebolo kam. Dala som si hlavu medzi kolena a začala plakať. Už som si myslela že je so mnou koniec keď sa niekto zjavi vedľa nás. Neviem kto to bol, no v tom momente mi to bolo jedno. Keď nás uvidel a počul moje vzliky rozbehol sa k nám a začal sa mlátiť s mužom. Na začiatku to vyzeralo chabo na dal mu takú ranu, že ten so zlovestným úsmevom zdrhal kade ľahšie.
Prišiel ku mne a pomohol mi postaviť sa. Do tváre som mu nevidela, mal kapucňu ktorá skrývala jeho identitu. Videla som len jeho zelené oči a cítila jeho vôňu. Darovala som mu dakovný pohľad. Nemusíš ďakovať. pošepkal chraplavým hlasom a šiel preč. Ja som ešte chvíľu rozmýšľala čo sa práve stalo vzala učebnice čo boli na zemi a bežala domov. Keď som prišla zabuchla som dvere a opera sa o ne pomali som sa zviezla dole a začala plakať. Našťastie nikto nebol doma a tak som nemusela zodpovedať zbytočné otázky. Po chvíli som sa rozhodla, že na to radšej zabudnem, šla som do izby.
Učebnice som hodila na stôl, ľahla si do poste a okamžite zaspala.

Dúfam že sa vám prvá časť páčila...Toto je môj prvý príbeh tak napíšte čo si o ňom zatiaľ myslíte...
Každý deň bude 1 možno 2 časti, teším sa na vaše názory a rady... :)