Oplatí sa žiť?

3. časť

Ráno som sa zobudila. Všetko čo sa stalo bola pravda, nebol to sen. Bože prečo ja? Veď som nikomu nič nespravila. Pýtala som sa sama seba keď som započula hlas v izbe <Neboj všetko sa zmení> trhla som sa na posteli a obzerala som sa po izbe no nikto tam nebol.

Nastal deň pohrebu. Bolo tam mnoho ľudí no skoro nikoho som nepoznala. Všetci boli v čiernom. Obzerala som sa či neuvidím aspoň jednu známu tvar. Nikto povedomí tam nebol no zazrela som tam Thobiasa bola som prekvapená že tu je. No neriešila som to. Keď už truhla klesala do chladnej zeme prišla som a ešte na ňu hodila jednu čiernu ružu.

O týždeň neskôr.

Po týždni znova do školy. Nechodila som tam lebo som sa stále dostávala z toho čo sa stalo. Prišla som do triedy a sadla som si do lavice. O chvíľu prišiel Thobias. Sadol si otočil sa ku mne. Milo sa usmial a poprial mi všetko najlepšie najprv som sa dívala že čo?...a potom mi došlo že dnes mám 17. Hmmm úplne som na to zabudla. No čo mám oslavovať alebo čo vôbec sa na to necítim. Uvedomím si že som mu stále neodpovedala. Pozriem sa na neho a s falošným úsmevom mu poviem že ďakujem. On sa postavil a objam ma. Bolo mi uplne jedno že ho skoro ani nepoznám ale vedela som, že nás niečo spája. Po tvári sa mi začali kotúľať slzy. Keď si to všimol objal ma ešte pevnejšie. Po škole ma odprvadil až k domu. Keď som už šla k dverám z ničoho nič sa mi zahmlelo pred očami a skoro som spadla na zem no chytil ma. Zdvihol ma na ruky a odniesol do postele. Odkiaľ vedel kde mám izbu...? Nevadí radšej sa nebudem pýtať. Chcel odísť ale chytila som ho za ruku a povedala som mu nech ostane. Aj tak doma nikto nebol. Ľahol si vedľa mňa a ja som zaspala.

Thobias

Chcel som už ísť keď pri dverách skoro odpadla. Chytil som ju a odniesol som ju do postele. Bol som na odchode keď ma poprosila aby som ostal. Ľahol som si vedľa nej a ona zaspala. Bola taká nevinná a nádherná. To ešte nevedela čo ju o rok čáka. Musím jej o tom povedať a pripraviť ju na to. Bol som jej strážca no ona o tom nevie je medzi nami puto, za každú cenu ju musím ochrániť. Rozmýšľal som nad tým ešte hodnú chvíľu. Spala ešte stále, pritúlila sa ku mne a objal som ju okolo pása. Zaspal som aj ja.

Zoe

Zobudila som sa. Bolela ma hlava a nevedela som z čoho. Otočila som sa o bol tam Thobias. Spal tak sladko. Jeho vôňa mi udrela do nosa. Vtedy mi došlo, že to on mi pomohol v tej uličke. Jeho oči a vôňa že mi to nedošlo skôr. Chvíľu som sa na neho divala a zobudil sa. Pekne sa na mňa usmial ja som mu úsmev opetovala. Pozrela som sa inam <ďakujem> pošepkala som potichu. <Nemusíš ďakovať to bola samozrejmosť> povedal chraplavým hlasom a znova sa usmial. <Aj za tú uličku vtedy večer.> Nič neodpovedal len ma objal. Ja som to nevydržala a dala som mu pusu. Najprv sa asi čudoval a keď som sa od neho odtiahla začervenala som sa. On sa stále usmieval a potom mi dal pusu na čelo. Povedal že už musí ísť. Vstali sme z postele a šli sme k dverám tam sme sa rozlúčili keď už šiel dal mi ešte pusu na líce.

Šla som späť do postele. Po chvíli už bola tma, len som ležala. Začala som mať čudný pocit že ma niekto sleduje. Znova som počula ten hlas teraz hovoril niečo o tom že už prichádza môj čas. Zlakla som sa a zasvietila som svetlo nikto tam nebol. Znova som zhasla a zaspala som.