Lost or find ?

11. Priateľ ?

,,Asi už pôjdem" povedala som zaťato cez zuby , aby pochopil ako ma naštval.

„Nemôžeš zniesť pravdu?" povie naoko arogantne a vo mne to rozprúdi o to ešte väčší hnev.

„Nie. Nemôžem zniesť teba." natiahnem sa po kovovej kľúčke od dverí , že ich idem otvoriť ,no vtom ma niečo zastaví.

Nie nebol to on a nebolo to ako z nejakého romantického filmu , kde ju okamžite pôjde zastaviť a okamžite dievča pohltí jeho bozkom.

Také klišé somariny ďaleko vzdialené od reality

Bola to moja hlava , ktorá ma zastavila. Nie zmýšľajúc, ale bolestne. Trpká bolesť vrážajúca mi priamo do hlavy , až som cítila ako mi to všetko prechádza každým jedným milimetrom tela. Zaplavila ma ostrosť až kŕčovitosť.

Najprv sa mi vynorilo, že to bude určite z toľkého alkoholu ,no taká bolesť ma prešla hneď ako som pred pár minútami vytriezvela pri Benovich slovách. Oťažiavajúce a pravdivé.

Pred očami som mala zahmlené, akoby sa nazbierali všetky fľaky obtieňa čiernej a fialovej a putovali až pred môj zrak. V hlave nastalo nebezpečne prázdno s občasným výkyvom informácií.

Bolesť vystriedalo motanie sťa ten najukrutnejší kolotoč , ba či viac. Zrak mi ustrieha obrazec podobný puzzle. Čierne míňajúce čmuhy sa prekrývajú , no moje okolie vidím iba čiastočne.

Stále sa dívam na ešte zatvorené dvere. No momentálne zaženiem všetky myšlienky k opätovnému dotyku kľučky a plne sa sústredím na dopadajúcu bolesť prechádzajúc mi po tvári , rukách až ku končekom prstov na nohách.

„Ešte niečo mi chceš povedať ?" ozval sa arogantný hlas za mnou , zrejme keď si všimol , že som ešte stále tu.

Och áno to malé naivne hlúpe decko tu ešte stále je.

Chcela som. Naozaj som chcela odísť , ale zrazu bolo všetko ako úplne niekde inde ako som bola ja. V tej chvíli bola moja hrdosť zahnaná točením a závraťou a jediné čo som v tedy potrebovala bol záchytný bod. Ten záchytný bod , ktorý ma ráno dokázal upokojiť a nepanikáriť. Ten záchytný bod , ktorý ma hneď po mojej otázke vyviedol z mieri a následne naštval do nepríčetnosti.

Ten záchytný bod.

Tie oceľovo modré oči.

A zrazu bolo všetko inak. Pred očami tma, v hlave čistá hmla a žiadna stabilita pod nohami.

„Liee" bolo posledné čo som počula , kým som sa úplne ponorila do tmy a tá zákerná mrcha gravitácia má stiahla k sebe.

....

Synchronizované pípanie , zápach po sterilite a nutnosť spať. To bolo jediné čo som vnímala ,však moja nutnosť otvoriť oči bola väčšia.

Tlmené svetlo po celej izbe , čo značilo že bola noc. Jedna celá presklená stena so zatiahnutými závesmi.
Zdalo sa ako by som bola v nemocnici , no keď som zbadala kvapkajúcu infúziu nadomnou už to nebolo iba zdanie.

Pochytila ma panika a strach. Začala som sa hmýriť a chcela som sa posadiť , ale zastavili ma hadičky , ktoré mi viedli tekutinu do ruky. To ma vystrašilo ešte viac. Začala som zo seba dostávať neidentifikovatelné zvuky ,ba až vzlyky od strachu. Nekontrolovateľne som sa začala ošívať až som si sama myslela , že si chcem tie hadičky vytrhnúť.

„Hej, hej. Kľud. Upokoj sa." výhŕkol niekto zo seba za mnou až som zmeravela. Stále som upierala pohľad na presklené oknom, kým ma dotyčný nechytil za zápästie.