LokixReader ONESHOT

1/1

Môj život je nuda. Som obyčajná 19 - ročná absolventka nudnej strednej školy. Ekonómia a účtovníctvo. Išla som na tú školu iba kvôli môjmu otcovi, pretože vlastní firmu, v ktorej pracujem ako účtovníčka, samozrejme. Nebaví ma to, vždy som chcela byť módnou návrhárkou a šiť šaty.

Čo je celkom paradox, pretože kvôli zlému roku vo firme sme veľmi chudobný, takže môj sen je nereálny.

Ale keď mám čas, sťahujem si strihy šiat z internetu a zo zvyškov alebo darovaných handier šijem svoje modely. Mama si myslí, že je to pekné a že mi to ide, ale drží pri otcovi a tak to považuje iba ako koníček. Hovorí, že sa s tým neuživím.

Dnes som pracovala kratší čas ako inokedy, takže už o druhej som bola doma. Nudila som sa, tak som sa rozhodla sa ísť prejsť. Vonku bolo príjemne, takže som vytiahla šaty (samozrejme, vyrobené mojimi rukami) béžovej farby, také obyčajné, však nejdem na koncert alebo niečo také. K nim som si dala baleríny, neznesiem vysoké podpätky a hlavne nie na prechádzku.

Zvesila som sveter z vešiaka, ak by mi bola zima by sa mi zišiel a moju obľúbenú knihu Pýcha a Predsudok, a opustila som dom.

Rodičia boli ešte v tej hroznej práci a vrátia sa až o dve hodiny, takže som mala čas. Zamierila som si to do blízkeho parku, kde bolo málo ľudí, pretože bolo ešte skoro a zaľudňuje sa to až k večeru. Sadla som si na lavičku a začala som čítať.

Práve, keď Elizabeth stretla Pána Darcyho si ku mne niekto sadol. Nepozrela som sa kto to bol, pretože ma to úprimne nezaujímalo, asi nejaký starší pán, ktorý prišiel kŕmiť holubov.

"Máš mobil? Potrebujem si zavolať." Odtrhla som oči od knihy a otočila sa. Pri mne sedel zvláštny muž okolo tridsiatky. Mal dlhé havranie vlasy a fascinujúce modré oči. Bol veľmi atraktívny, svojim spôsobom. Čo ale bolo na ňom zvláštne bolo jeho oblečenie. Vyzeralo ako brnenie, ale pritom to nebolo určite brnenie. Som zažratá do oblečenia, ale toto som nevedela pomenovať. Zelená, čierna a zlatá. Tie tri farby boli veľmi pekne zladené a robili dojem majestátnosti a moci. Celý jeho vzhľad mi pripomínal nejakého princa alebo kráľa. Veľmi sa mi to páčilo. Vnuklo mi to nápady na outfity.

"Ehm, viem, že som neodolateľný, keď na mňa tak zízaš, ale si nemá alebo hluchá? Potrebujem tvoj mobil." Aha, takže je slizký. To mi pokazilo celý dojem. Jemu mobil nepožičiam, čo keď by mi s ním niečo urobil? Alebo mne by niečo spravil.

"Nemám žiadny mobil." Povedala som mu a pritom som mu hľadela do očí, aby som zakryla, že klamem. Som výborná herečka, keď treba.

"Ale no tak, ja viem, že sa ma snažíš oklamať, ale ja ti na to neskočím, zlatíčko." Chytil ma za sánku a našpúlil pery.

"Pusti ma! Ja ti žiadny mobil nedám!" Dochádzala mi trpezlivosť a dúfala som, že aj jemu a odíde. On však ukázal na mňa nejakou palicou, ktorá svietila na konci a v očiach mu zvláštne zaiskrilo.

"Ak mi ho nedáš, zabijem ťa." To si zo mňa robí srandu. Čo je tu niekde skrytá kamera? Chystá sa ma tou žiarovkou na palici oslepiť k smrti alebo čo? A aj tak, chodia tu ľudia, nemohol by mi ublížiť, išiel by do väzenia. Či?

"Na to zabudni. Ja. Ti. Nič. Nedám. Videla som ako sa jeho sánka napla a začala som mať strach. Čo keď je to nejaký psychopat a nezáleží mu či pôjde do väzenia?

"Tak toto je najväčšia chyba tvojho života." Naozaj ma tou palicou udrel do hlavy a ja som spadla z lavičky na ešte tvrdšiu zem. Pred očami sa mi okamžite zatmelo a cítila som ruky, jeho ruky ako sa snažia nájsť telefón v mojich vreckách.

"Tak, naša chvíľka skončila, teraz zomrieš." Počula som jeho hlas, akoby cez nejaké sklo a snažila som sa prebrať z toho delíria. Môj pud sebazáchovy mi hovoril, aby som sa nejako zachránila, ale moje telo vypovedalo službu. Z posledných síl som ho slepo chytila za členok a slabým hlasom som šepla.