20 reasons why I fall in love with you

Prológ

„Ale prestaň!" zasmiala som sa a hodila som sa na tmavo modrý minigauč. Všetko v našom byte bolo lacné a dosť malé. Také bývajú prvé byty, či nie?

„Ale no ták! Nemohla si povedať áno len tak bez dôvodu! Prečo mi to nechceš povedať?" opýtal sa a podal mi pariaci sa hrnček kakaa. Ani v dvadsiatich štyroch som stále neprišla na chuť káve. Káva možno vyznieva poeticky a dospelo, no ja na kakao nedám dopustiť.

„Nevravím,že som sa do teba zamilovala hneď. Len vravím, že...ja neviem!" pokrútila som hlavou a opäť som sa zahľadela na svoj zásnubný prsteň. Bola to jednoduchá strieborná obrúčka s miniatúrnym tepaným kvietkom s krištáľovým stredom. Niekedy stále neverím, že je to pravda.

„Tým chceš povedať, že to nebola láska na prvý pohľad?!" spustil jedno obočie. Vždy sa mračil takto zvláštne napol, akoby si nebol istý, či sa chce zatváriť tak pochmúrne, akoby tento pohľad iba skúšal. „Že keď si ma zbadala, nevyrazilo ti to dych a jediné čo si chcela bolo padnúť mi do náručia? Chceš tým povedať, že všetky moje predstavy boli klamstvo?!" opýtal sa zronene.

Zasmiala som sa a pokrútila som hlavou „Si strašný!"

„A ako to potom bolo? Ak to teda nebola okamžitá nehynúca láska na prvý pohľad?" hravo zdvihol obočie a žmurkol na mňa.

„Bolo to...ja neviem. Ako nejaké stupienky. A s každým ďalším som sa do teba viacej zamilovala." prezradila som mu pozerajúc do hrnčeku. Sama netuším, kde sa vo mne toto vyznanie vzalo. Oliver sa spustil trochu nižšie, aby si urobil väčšie pohodlie a s očakávaním sa na mňa zahľadel. Stále mal tie detsky veľké oči, pre ktoré bola každá jednoduchá vec zázračnou.

„A povieš mi tie stupienky?" opýtal sa s nádejou, keď videl, že sa do prejavu veľmi nehrniem.

„Nie. Je to...hlúpe." priznala som „Bude sa ti to zdať trápne." odpila som si s kakaa, aby som zakryla rozpaky. Sama som nad tým dlho uvažovala. Neviem či to dokážem vyjadriť slovami.

„Prosím!!!!"chytil ma za ruku a pokrútil mojou obrúčkou. „Sľubujem, že sa nebudem smiať, čudovať, hnevať a nebudem ťa prerušovať!"

Uškrnula som sa „To nedokážeš!" Bol podobne utáraný ako ja- nemožné zavrieť mu ústa čo i len na desať minút.

„Prisahám!"povedal vážne. „Len mi to povedz."

Vzdychla som si. Predsa len ho milujem, takže mu budem musieť hovoriť aj iné veci, nie len to, čím ma úplne dostal. „Tak dobre, ale nebudeš sa smiať!" povedala som a začala som rozprávať...