Kiss of death (SK) ✔

Interview s Merrit - part 2

„Poznáš ho. Odpovedal tak, ako mu to vyhovovalo."

„To je celý on. Vždy robí len to, čo mu vyhovuje," prehovorila so zatrpknutým tónom a hľadela priamo pred seba.

Bolo až zarážajúce, ako veľmi sa na seba s Dorianom povahovo podobali. Nečudovala som sa, že mali medzi sebou toľko konfliktov. Obaja boli tvrdohlaví, neústupní a keď išlo o toho druhého, vedeli veľmi dobre skrývať svoje pocity.

Mlčky sme zišli schodmi z druhého poschodia a pokračovali rovno po chodbe k ich spálni. Merrit sa odrazu zastavila a otočila hlavu smerom k prízemiu. Halou práve prechádzal Dorian a zdvihol oči k svojej manželke v rovnakú chvíľu ako ona. Akoby navzájom vytušili svoju prítomnosť.

Intenzívne si hľadeli do očí, no ani jeden nedal na sebe poznať, čo cíti. Zachovali si svoje kamenné tváre. Mala som chuť vypariť sa, lebo napätie medzi nimi praskalo vo švíkoch. Možno to však bolo niečo iné, ale ja som to nedokázala pochopiť. Nikdy nedokážem rozlúštiť, čo presne sa medzi nimi odohráva.

„Uži si interview, srdiečko," prehovoril odrazu Dorian s miernym úsmevom na perách a odpochodoval preč.

Merrit si len odfrkla a pokrútila hlavou. Zrejme mali jeho slová nejaký skrytý význam, ktorý dokázala zachytiť len ona. Jednoducho už pozná Doriana oveľa lepšie ako ja, pretože ja sama som nevedela určiť, či tú vetu myslel sarkasticky alebo nie.

Merrit opäť vykročila dopredu a tak som sa vydala za ňou. Keď sme vošli do spálne, prešla okolo postele k závesom, ktoré doširoka odtiahla a otvorila dokorán balkónové dvere.

„Tak poď," ozval sa jej vzdialený hlas z balkóna.

Bola som rada, že budeme na čerstvom vzduchu. Išla som k nej a sadla si na jedno z dvoch kresiel pri malom sklenenom stolíku. Merrit sa vzdialila do spálne a ja som zatiaľ obdivovala výhľad na dokonale upravenú záhradu. Od usporiadania kvetov až po presne zastrihnutý trávnik. Slnko svietilo ešte stále vysoko na oblohe a vysielalo k nám svoje teplé lúče, ktoré nás príjemne hriali.

„Pozri, čo som vzala v kuchyni," povedala Merrit nadšene, keď dorazila naspäť.

V jednej ruke niesla biele víno a v druhej dva poháre na vysokej stopke. Zasmiala som sa.

„Ty sa proste v mojej prítomnosti nezaobídeš bez vína, čo? Lenže ťa musím sklamať, som tu autom," vyslovila som, čo jej ale nezotrelo úsmev, skôr ho ešte rozšírilo.

Pokrčila plecami a popri tom, ako všetko pokladala na stolík, hovorila:

„Tak tu zostaneš spať, aký problém. Domov môžeš ísť aj zajtra."

Povedala to ako hotovú vec, akoby som ja do toho nemala, čo hovoriť. Ďalšia vlastnosť podobná s Dčkom. Zostávam tu na večeru a zrazu mám ostať aj spať? Podaj niekomu prst a vezme ti celú ruku.

Merrit začala nalievať víno do pohárov a jeden mi podávala.

„Merrit, ja vážne nemôžem."

„Veď zostaň. Kvôli mne. Vieš, aká budem rada, ak zase chvíľu budem môcť byť s nejakým človekom?" presviedčala ma a hádzala pri tom na mňa psie oči.

Bože, tie jej veľké hnedé oči. Ako vôbec dokáže Dorian na niečo myslieť, keď sa jej do nich díva? Chvíľu som si to nechala prejsť hlavou, a nakoniec usúdila, že by som teda mohla zostať. Veď voľno na zajtra si dokážem vybaviť jednoducho, tak prečo nie? Navyše, už som Dorianovi sľúbila, že zostanem na večeru, takže ma nezabije, ak tu ostanem o niečo dlhšie a ráno odídem domov.