Bol upršaný deň, trošku únavný, ale za to jeden z najlepších. Po vyučovaní sme sa ako každý deň vybrali na obed. Je pravda, že väčšina našich príbehov sa odohráva v školskej jedálni počas obedu. Naša jedáleň je skrátka miesto plné akcie a spomienok. No späť k príbehu... Usadili sme sa k stolu. U nás je taká "tradícia" najprv hlavné jedlo potom polievka. Áno viem, trošku retardované, ale to by sme neboli my. Keď sme už jedli tú polievku jedáleň už bola poloprázdna. Učitelia aj my ostatní sme si veselo papkali polievočku. Z deviatakov sme ostali pri stole iba Kika, Saša a ja. Klasika. Kika so Sašou začali naplno prejavovať svoju retardáciu a začali jesť ako malé deti: "Za otecka, za mamičku.". Ja iba na nich nechápavo hľadím a oni pokračujú: "Za dedka...", keď v tom Kika povedala:" Za babičku " a Saša hneď:" Fuj tu nechcem!" V tom okamžiku sa odohralo až priveľa vecí naraz. My tri sme tam okamžite vyprskli od smiechu. Sekundu potom šikovný chlapec, nazvyme ho "mikinonosič Jožko", rozbil tanier s veľkým rachotom o zem. Samozrejme v tom okamžiku sme sedeli v kŕčoch kvôli "babičke" a celá jedáleň začala tlieskať "mikinonosičovy Jožkovi". Tak len si predstav ako sedíš s kamarátmi v jedálni dostaneš záchvat smiechu a šikovný "Jožko" rozbije tanier a všetci tlieskajú. To by nebolo až tak zlé ak by sa celá jedáleň, ku koncu potlesku, nezačala pozerať na nás, tri dievčatá, ktoré boli celé červené a smiali sa ako postihnuté. V jedálni bolo asi desať učiteľov a každý jeden na nás pozeral, najmä naša "najobľúbenejšia" pani učiteľka biológie. Tá na nás začala kričať či sme normálne, že sa smejeme z rozbitého taniera. Bol to skrátka trapas. Ticho, ale usmievajúc sa sme dojedli a odišli. Od vtedy na nás každý divne pozeral. Čo už, tak len my vieme z čoho sme sa nakoniec naozaj smiali. (:
