DARKNESS (h.s)

Two + trailer

"Hovorím ti, mal si ju ponížiť najviac ako si vedel." rozhadzoval rukami malý blonďák, Niall. Ani jeden z chalanov nevedel prijať skutočnosť, že po prvý krát za tích pár rokov čo sa poznáme som sa nezmohol na slová. Sám som tomu nevedel uveriť. Bol som prekvapený zo skutočnosti že by ma znovu mohol niekto ovládať . 

"Nemohol som." nemal som náladu ani chuť zaoberať sa tím. Kráčali sme práve na školský internát a jediné na čo som sa dokázal sústrediť  a myslieť bola moja posteľ. Do úst som si vložil jednu z mentoliek, nachádzajúcich sa vo vrecku mojej rifľovej bundy. Musel som aspoň trochu prekryť smrad ktorý zo mňa páchol. Nemohol som riskovať, že by ma znovu prichytil vychovávateľ a dal mi fúkať.

"Niekto nám tu mäkne." ozval sa Zaynov hlas len pár krokov za mnou. Nahnevane som zovrel päste a zaťal zuby. Nikto v tejto parte nemohol rozprávať že som mäkký. Každý ma poznal ako toho neporaziteľného a drzého. 

"Mohol za to alkohol. Necítil som sa dobre." zaklamal som. Vždy mi klamanie išlo na jednotku. Vlastná matka moje lži hltala ako keby to bol sladký koláč. Roky strávené takímto životom prispôsobili môj žalúdok i pečeň na veľké množstvo alkoholu akéhokoľvek druhu. Verte mi, stálo ma to mnoho nocí prebdených nad záchodovou misou. 

"Dokáž nám to." nenávidel som ich drzé a nenažraté povahy. Neustále potrebovali dôkaz. Možno nie tak dôkaz ako zábavu. Ale nezazlieval som im to. Bol som to ja kto ich to naučil. Všeci sme sa potrebovali odviazať ale nie dnes. Bol na to zajtrajšok, či budúci piatok a možno nedeľa. No musel som rýchlo konať, vymyslieť niečo naozaj bláznivé ale dávať pritom naozaj dobrý pozor na bezpečnosť. 

"Okay. O tri hodiny pred internátom." Otočil som sa k nim a zadíval sa im do tvárí. Zayn sa pohrával so svojím piercing v obočí. Sám som si neustále hrýzol ten svoj v pere. Bol to jednoducho zlozvyk. Louis sa mračil, ale on to tak napokon robil vždy. Odháňal od seba ľudí ktorý sa ho báli. Počúval som o ňom že zabíja už len samotným pohľadom. Preto som sa mu vtedy prihovoril, a zdalo sa že bol naozaj prekvapený. Liam a Niall mali v očiach iskru. Tú iskru ktorú som im tam dal pred pár rokmi. Nadšenie pre násilnosť, drzosť a zábavu. 

"A čo chceš vymyslieť pán drsný?" výsmešne sa mi postavil Louis. Kvôli jednej malej brunetke, ktorá sa robila za svätú ma va partií považovali za slabocha a idiota. Moje ego a hrdosť by mi nedovolili preniesť sa cez to. Mal som chuť nájsť si ju a aj keď je dievča, vymlátiť z nej aj posledný kus nevinnosti. A možno ani nebola taká za akú ju považovali. Veď predsa bola vonku s Emou, už len to sa dá považovať za hriech.

"Vkradneme sa do toho zábavného parku za mestom." drzo som sa usmial a vstúpil do internátnej budovy. Prisahám bohu že tá parta mladých chalanov začala jačať ako stádo dievčat. No nebol som rád, naopak bol som na seba naštvaný. V hlave som si protirečil. Ešte pred pár minútami som si hovoril že treba vymyslieť niečo zodpovedné a bezpečné, samozrejme v rámci možnosti. A na to som im oznámil takú nebezpečnú a nezodpovednú vec. Väčšina z nás mala na polícii zopár zápisov, bolo treba sa pred ňou schovávať a nie ukazovať sa. Pri niečom takom bolo viac než pravdepodobné že sa muži zákona dostavia. Už teraz mi naskakovala husia koža, pravdepodobne sa pred tím budem musieť dobre napiť. Totálne triezvy do toho určite nepôjdem. Nateraz som sa však prinútil nezaoberať sa tím. Kráčal som dlhou chodbou bez myšlienok len s pocitom že sa konečne dobre vyspím. Otvoril som dvere do izby a ľahol si na moju celkom mäkkú a pohodlnú posteľ. Netrvalo dlho a zaspal som.

***

"Kurva preskoč už ten posratý plot!" vrieskal som na Liama ktorý pre zábavu zastal v strede plotu, sadol si na neho a nechal sa fotiť od ostatných. Ruky sa mi triasli, celý som sa potil. Neviem čo to do mňa vošlo. Vždy som bol ja ten, ktorý miloval zábavu a nedbal na bezpečnosť. Teraz som sa však cítil zodpovedný. Liam si nahlas povzdychol a konečne zliezol na druhú stranu. Rukami som pevne chytil jednu zo škár a snažil sa vyliezť na vrch tehlového plotu. Už v polke sa mi zdalo že počujem hlasy. Nie tie chalanské ktoré poznám už z kilometra, bol to dievčenský hlas, presne ten ktorý neznášam.

Spanikáril som a tak som sa jednoducho pustil. Tvrdo som dopadol na nohy a kráčal naspäť k autu. Nevedel som čo ďalej no opustiť som ich nemohol. Aj keď by bolo jednoduchšie sadnúť do auta a odísť tam, kde chodím vždy keď sa cítim zle. Sedieť tam hodinku, dve a možno celý večer. Lenže čo ak príde polícia, čo ak ma budú potrebovať a ja tu nebudem. S pocitom viny a zmätku som si sadol do auta.

Po chvíľke rozmýšľania ma vyrušilo klopanie na okno. Žeby tak rýchlo skončili a vrátime sa? Otočil som hlavu a neveril vlastným očiam. Za oknom stálo to dievča ktoré mi dokázalo na malú chvíľku pomotať hlavu. To dievča s naozaj zvláštnymi očami a krásnym úsmevom. Vystúpil som z auta a oprel sa oň. Stále tam tak len na mňa pozerala akoby som bol prízrak, začínalo ma to štvať.

"Prečo si nešla s nimi?" prehrabol som si rukou vlasy. Jeden z mojich zlozvykov.

"Môžem sa ťa opýtať na to isté." drzo sa zasmiala a ja som nechápal. Určite jej o mne veľa rozprávali nemohla si len tak dovoliť odvrávať mi. Nebol som navyknutý na toto správanie. Ale nechal som ju. Sám neviem prečo.

"Odpovedaj mi." zamračil som sa ale na tvári mi stále dominoval jemný úškrn. Nechcel som ju vystrašiť aj tak by hodiny v tomto aute boli peklo.

"Neprišla som sem páchať zlo. Možno mám len nádej že vás napravím." odpovedala anjelsky a ja som okamžite vybuchol do smiechu. Nás a napraviť? To akoby ste sa pokúšali zlepiť zlomené.