Peklo po výbuchu

Vlak

-Máš určite všetko zbalené?

-Áno mami, už sa ma to pýtaš tretíkrát!

-Prepáč len sa o teba bojím a záleží mi aby si bola pripravená. Tá škola je dosť náročná a vôbec medicína sama o sebe je veľmi ťažký odbor...

-Ja viem, neboj som pripravená...

-Dobre zlatko, mala by si už ísť, vonku ťa čaká Lujza...

-Dobre, pá mami ľúbim ťa.-dala som mame letmú pusu na líce a s kufrom som sa vybrala smerom ku dverám von z bytu.

-A zavolaj mi keď dôjdete! -vykríkla mama keď som vychádzala von záhradnou bránkou. Neviem prečo ale veľmi sa o mňa bojí... Môžem jej rozprávať je že to bezpečná škola so slušnými študentmi -prevažne kockáči a bifľoši...-a že tam idem s Lujzou ... Ona si aj tak nie je istá, či to bol dobrý nápad. Vraj som ešte primladá na štúdium mimo domova a mimo rodného mesta. Typická matka...

***

Vonku ma už čakala Lujza. Išli sme peši na stanicu. Cestou sme toho veľa neprehovorili. A na stanici to nebolo o nič iné... Asi sme obe trocha nervózne. Nemo sme nastúpili do vlaku, našli sme voľné kupé a sadli sme si na dve miesta pri okne. Prehovorili sme pár slov, Lujza si dala slúchadlá a o chvíľu zaspala. Ja som pozorovala krajinu a stromy ako ich pomaly míňame. Vlak pomaly zastavoval. Došli sme na prvú stanicu. Ľudia sa v húfoch valili do vlaku a my sme v kupé mali ešte štyri voľné miesta. Dúfala som, že aj naďalej ostanú voľné no opak sa stal pravdou. Najskôr si k nám prisadli traja dôchodcovia. Miesto vedľa mňa ostalo voľné. Zdalo sa, že už nikto nenastúpi no odrazu vybehol zo stanice akýsi chlapec a rozbehol sa smerom k nášmu vlaku. Pri behu vtipne mával rukami čo bol asi pokus upútať pozornosť rušňovodiča. Zjavne sa mu to podarilo, pretože na poslednú chvíľu naskočil do vlaku. Nesmelo prechádzal chodbou vlaku. Zastavil sa pri dverách do nášho kupé, chvíľu tam nemo stál a obzeral si nás. Potom odtiahol dvere pozrel na mňa a potichu sa ma opýtal: "Môžem si k tebe prisadnúť?" Neodpovedala som, len so súhlasne prikývla hlavou. Chlapec zatiahol dvere, odložil si tašku a sadol si vedľa mňa. Zavládlo ticho...

-Ja som Alex! Ako sa vlastne voláš ty? -opýtal sa ma nečakane. Vedela som, že by bolo neslušné ignorovať ho a hoci mi veľmi do reči nebolo stručne som mu odpovedala:

-Judita! 

-Pekné meno! Odkiaľ si a kam cestuješ? -neprestal s otázkami hoci som prejavila značný nezáujem k nášmu rozhovoru. 

-Som z Mníchova a cestujem do Frankfurtu! -znechutene som odpovedala...

-Vážne?! Aj ja tam idem! Plánujem tam študovať! -odpovedal nadšene...

-Čo tam budeš robiť ty, Judit? 

-Judit ... už mi dal aj prezývku! Dúfam, že nepôjde na rovnakú školu ako ja, to by bola pohroma! A keďže som nechcela ďalej rozoberať školu zaklamala som:

-Idem na návštevu! Ku starej mame. 

-Teraz na konci prázdnin? O chvíľu začína škola! -nedal mi pokoj a vážne ma už začínal iritovať! Nemala som chuť rozprávať sa a už vôbec sa mi nechcelo vymýšľať si klamstvá! Tak veľmi nemám rada dotieravých ľudí... 

-Áno, na pár dni. Sľúbila som jej, že prídem a už sa na mňa teší... -to bolo prvé čo dokázala vyprodukovať moja momentálne paralyzovaná myseľ. Povedala som to najotrávenejšie ako s to len dalo. Dúfam, že mi dá konečne pokoj...

-Aha. -jeho reakcia ma prekvapila...Čakala som ďalšie otázky no on bol ticho.... Hádam ho moja mimoriadne hnusná nálada príliš neurazila...

Ahojte! Tak po sto rokoch som sa konečne uráčila napísať prvú kapitolu k tomuto príbehu :D Je dosť nezáživná ale sľubujem že o chvíľu to začne byť zaujímavejšie ;) Vaša CrazyyZanyy