Každý druhý príbeh začína tou istou otrepanou vetou "chcel by som vám rozpovedať svoj príbeh". Môj však nebude výnimkou...
Preskočím nudných 17 rokov života. Keby sa stalo niečo prevratné či zaujímavé, tak možno áno, možno by to stálo za krátku zmienku. Bohužiaľ, ja také šťastie nemám a môj život je len jeden veľký nudný stereotyp. Ale jeden obyčajný deň mi ho zmenil a navždy vryl do pamäte...
Prechádzal som akousi starou spráchnivelou uličkou, na ušiach sluchátka. Bolo to pre mňa typické, rovnako ako pre x ďalších ľudí.
Pozeral som sa na chodník a odkopával kamienky či nedopalky od cigariet, ktoré mi skrížili cestu. Zrazu som do niečoho narazil. Myslel som, že mi preskakuje, keď uprostred ulice narazím do steny. Alebo to bol stĺp?
Zdvihol som hlavu a môj pohľad sa stretol s tými najkrajšími a najdokonalejšími karamelovými očkami, aké som kedy videl. Nie, nebola to žiadna socha, aby sme sa zle nepochopili.
Teraz si každý povie, že už je to dávno obohrané klišé. Asi ste si to povedali hneď na začiatku. Popravde, celé toto pobláznenie bolo jedno veľké romantické klišé z rozprávky. Takže, ak to nebudete chcieť dočítať dokonca, pochopím to. Ani ja by som to nečítal...
Viete, vtedy sa len zarazene pozrel a obišiel ma. A ja som zostal stáť v strede ulice ako obarený s otvorenými ústami ako najväčší trapko pod slnkom.
V snoch sa mi vynáral jeho nevinný pohľad a ja som ho chcel ešte stretnúť. Jednoducho chcel! Chodieval som tou uličkou zas a znova, ale on nikde. Začínal som byť zúfalý a hovoril som si, že to bol len výmysel mojej chorej mysle. Niečo nereálne, niečo, čo sa nikdy nestalo.
Ale raz, po neskutočne dlhom čase, som ho predsa len skutočne zazrel. Nemohol som tomu uveriť... určite to bol len prelud, výplod fantázie alebo som si ho s niekým splietol. Každému sa to občas stane.
No bol to skutočne on. Zjavil sa ako princ na bielom koni. Síce nemal toho koňa, no pre mňa bol stále princom. Hovoríte si, ako som mohol byť tak pobláznený niekým, koho som videl sotva dve minúty? Ospravedlňujem sa, ale na túto otázku vám nemôžem odpovedať. Ja tú odpoveď nepoznám...
Nevedel som, ako upútať jeho pozornosť. Zasa doňho vraziť? Ohrané. Skočiť pred neho a povedať: ,,To som ja! Vrazil som do teba! Asi si ma nepamätáš, ale ja teba áno, lebo na teba nemôžem prestať myslieť!"? To asi tiež nie je správne voľba. A tak som sa ako najväčší debil postavil na koniec ulice a vyčkával, kedy sa objekt môjho pozorovania priblíži.
Bol meter predo mnou. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Ja červený aj na zadku, no donútil som sa zo seba vysúkať tiché "ahoj". Doteraz sa čudujem, že ma počul... Popravde, ak by to vtedy prepočul, viac ráz by som sa k tomu nedokopal.
Pristavil sa pri mne a pozeral na mňa. Zrazu sa mu rozjasnilo... nechápem... a spomenul si, kto som. Prekvapene na mňa zostal zízať.
Buď teraz alebo už nikdy!
Vysúkal som zo seba tiché pozvanie do kina. Stále neviem, kde som zobral toľko odvahy... Asi som si uvedomoval, že iná možnosť už nebude.
Na moje prekvapenie súhlasil. Povedzme si pravdu, keby nesúhlasil, asi nepíšem tento príbeh. To bolo od veci, späť k našej sladkej love story...
V mojom živote boli dni, cez ktoré som len voľne preplával, nepamätajúc si nič, čo sa udialo. A potom tu boli také, keď som sa musel štípať do ruky, aby som sa presvedčil, že sa mi len nesníva.
Toto bol jeden z tých dní.
Myslel som si, že môj život začal byť vtom okamihu lepší... že začala nová, lepšia, etapa.
Chápete, ako som mohol byť tak naivný? Nie? Takých je nás viac...
Ani neviem na čom sme boli. Vymieňali sme si letmé dotyky a ja som si už už myslel, že sa na tom sedadle roztopím šťastím.
PREBOHA! BOL SOM TAK SPROSTÝ!
Film sa skončil... Kam teraz? Nechcel som, aby odišiel. Nechcel! A to bola moja osudová chyba...
Pozrel som naňho psími očkami a nevinne sa spýtal či nezájde ku mne. Doteraz si pamätám tie iskričky, ktoré mu hrali v očiach, keď som sa ho to spýtal. Možno mi malo dôjsť, že to neveští nič dobré, no bol som zaslepený. Zaslepený ním, jeho očami, telom, slovami...
Zobral ma za ruku... Oproti mojej bola taká veľká, že sa mi takmer stratila. Myslel som, že omdliem. Choval som sa ako hlúpa pätnástka na prvom rande!
