7 Princes of Hell |SK|

1) Belphegor & Beelzebub (časť 1.)

Ráno. Vstanem, oblečiem sa, naraňajkujem, rozlúčim sa s mamou a odídem do školy. Vo vlaku sa stretnem s Yukim. Po dvadsiatich minútach vystúpime a po ďalších dvoch dorazíme do školy. Pri skrinkách sa rozdelíme, pretože Yuki ide za svojou priateľkou, ktorá chodí do 2.B. Ja a Yuki sme v 2.D, kde zamierim. Sadnem si do svojej lavice, 2. lavica v rade pri dverách. Vytiahnem si knihy a už len čakám kedy zazvoní. Yuki pribehne do triedy minútu pred zvonením a rovno ide na svoje miesto. Posledná lavica v rade pri oknách. Na druhej strane triedy! Ďakujem pán profesor! Bavím sa s jediným človekom v triede a aj toho posadíte na úplne opačnú stranu. Vedeli ste však čo robíte. Minuloročná partia chalanov z 1.B bola veľkým tŕňom v oku každému učiteľovi na škole. Preto takmer každého z nás, v druhom ročníku, dali do inej triedy. Našťastie v ročníku je len 5 tried takže sme každý neskončil sám. Aj tak, ale rána väčšinou trávim sám. Yuki chodí do 2.B každé ráno, keďže Kimuru zvyčajne zvyšok dňa už nemá kedy vidieť. Nevyčítam mu to, lenže občas mi to lezie na nervy.

Ešte nedávno toto bola čisto dievčenská škola. Preto v celom ročníku je len asi 25 chalanov. V našej triede sme štyria a v ostatných je to podobne. Okrem mňa a Yukiho sú to Heiwaki Takume, ktorý navštevuje školu tak raz za mesiac a Akira Kousuke, delikvent s ktorým nemám záujem sa priateliť. Zvyšok triedy tvoria už len baby.

Prvá hodina je triednická. Hneď ako skončí, Yuki stojí pri mojej lavici a začne mi rozprávať o jeho včerajšom tréningu. Yuki hrá bejzbal, pozícia pálkar. Chcel by sa mu po ukončení školy venovať aj profesionálne. Presne tam sme sa aj zoznámili - v 1. ročníku na nižšej strednej v bejzbalovom klube. V druhom ročníku som prestal s bejzbalom a venoval sa futbalu. Ten ma tiež rýchlo prešiel a v poslednom ročníku som sa venoval kendu. Na strednej som zase skúsil judo a aj keď ma to bavilo, kvôli malému počtu členov tento rok judo neotvorili.

Zvyšok dňa pokračuje podobne. O tretej končíme. Yuki odíde na tréning, ale ešte sa dohodneme, že k nemu neskôr prídem.

*****

Je pol šiestej. Stojím pred Yukiho bytom. Zazvoním. Otvorí mi Haruki, Yukiho starší brat a môj bývalí senior z judo klubu.

„Čau Haruki!" pozdravím ho.

„Ryuji! Vitaj, dávno si tu nebol." privíta ma Haruki so širokým úsmevom na perách.

„Samozrejme. Nie som ako tvoj brat, ktorý sa rozhodol všetko staviť na bejzbal a neotvoriť ani jedinú knihu aj keď sme mali skúšky!"

„Takže už si sa rozhodol čo chceš robiť?" spýta sa kým sa vyzúvam. Pobavene sa na neho usmejem. Dobre vie aký nerozhodný som. Všetko čo som doteraz vyskúšal, s výnimkou juda, ma po krátkej dobe prestalo baviť.

„Čo myslíš? Yuki je doma?"

„Ešte je na tréningu. O chvíľu už bude doma. Chceš niečo na pitie?"

„Nie ďakujem." odmietnem. Myslel som si, že doma ešte nebude. Veď Kimura dnes odchádza na tréningový pobyt do Tokia. Aj tak som prišiel skôr. Chcel som vidieť Harukiho. On a Yuki sú mi ako bratia. Pred troma rokmi keď mama bývala s jedným príšerným debilom som ušiel z domu a býval som tu. Tsukishirovci sú úžasný rodičia a Yuki je rovnako super kamarát, keď to pre mňa spravil. Vtedy som spoznal aj Harukiho. Hneď som si ho obľúbil. Rozumel som si s ním dobre a keď sme minulý rok, keď bol Haruki ešte na škole, chodili do toho istého klubu spriatelili sme sa ešte viac. Teraz ho vídam už len málokedy lebo býva sám. Príde občas domov, ale kvôli štúdiu ho nemám kedy stretnúť. Dnes som využil situáciu, že je doma a dohodol som sa s Yukim.