Stuhla som nemohla som nič robiť len stáť a pozerať sa na tú obludu v hlave mi prebehlo kopu myšlinok a v tedy mi to doplo.To je moja nočná mora od detstva! Tá čo ma každú noc čakala pod posteľov tá, čo sa na mňa celúnoc pozerala a tá čo som sa jej vždy bála....Moje telo pri tej vspomienke automaticky začalo bežať preč čo najdelaj od tej obludy. Keď som bežala nepočula som žiadne kroky okrem mojich ale aj tak som utekala.... O niekoľko metrov som zastala a obzreala sa za seba či náhodov to nestojí zamnou čož by bolo absurtne keď som nepočula ako za mnou beží a mala som aj pravdu nič tam nebolo. Srdce sa mi trochu upokojilo a ja som začala rozmíšlať kde vlastne som.... Po chvíľke rozmýšľania som tu obludu zahliadla znova. Začala som bežať lenže tento raz to bežalo za mnou chitilo ma to za nohy, ktoré sa mi podlomili a ja som spadla na sem. Tá obluda mi viliezla na chrbát posledné slová ,ktoré som započula predtým než som upadla do bezvedomia boli: Strachu neujdeš!!
