Twintasy

ępįzødæ 1

Chaan a Leia boli zvláštne deti. Moja prastará mama mi o nich často rozprávala príbehy a legendy, ktoré počula od svojej mamy. Tá sa s nimi vraj priatelila...

Chaan bol dobrodruh už ako malý chlapec. Nie vždy sa snažil myslieť dopredu. No nakoniec sa pre neho vždy všetko obrátilo na dobré.

Leia bola tichá a mala veľa skrytých tajomstiev. Všetkých mala prečítaných a vedela, kedy prehrala.

No obaja mali jeden druhého. To bola ich najcharakteristickejšia vlastnosť. Nerozlučnosť. Keď boli spolu, dokázali čudesné, obdivuhodné a aj veľmi strašidelné veci. Nebolo nič, čo by bolo nemožné, alebo, čo by ich bolo zastavilo.

Ľudia sa ich báli, čarodeji im závideli a démoni ich preklínali. No ani v našom svete si odvážny človek neurobí meno za noc... Oni zmietli zlo z povrchu Delghtského! O tomto čine je aj ich najznámejšia legenda. Legenda o dvojičkách a Blutarovi:...

"Kde bolo tam bolo, kde sa listy pomaly znášali na oblohu a vode čerili hladinu veľké monštrá, bola osada kmeňa Šihir. V osade bol malý domček, v ktorom vládol pokoj a mier tak, ako aj v celej osade kmeňa Šihir.

Jednej noci, presne v ten deň, keď sa jedných dvadsaťštyri hodín pridáva do roka, sa v domčeku narodili dve deti. Nie. V domčeku žili iba dvaja ľudia. Otec Viktor a mama Mirakala. Narodili sa im dvojičky.

Bolo to nezvyčajné pre kmeň Šihir. Niečo také sa v ňom ešte nikomu nestalo. Obaja rodičia preto bdeli celý zvyšok noci a modlili sa k bohom. Zúfalo túžili po vysvetlení tohto božieho rozhodnutia. No márne.

Ráno, keď sa pôrodné baby postarali o Mirakalu a aj o deti, Viktor navštívil miestny kláštor. Bol to vtedy jediný kláštor Nihinakov.

Upravil sa a zabúchal na mohutnú drevenú bránu. Otvoril mu novozvolený veľkňaz rádu Nihinakov, Gedareto.

-Žehnám tebe i tvojej rodine pokoj. Čo ťa sem privádza tak skoro Viktor?-

-Nech bohovia ochraňujú aj tvoju rodinu, Gedareto. Mirakala včera o polnoci porodila.-

-Bohovia nech sprevádzajú kroky tvojho rodu! To je nádherné! Zázrak života... Aký je to pocit byť otcom, Viktor?-

-Ďakujem Gedareto. Neviem.-

-Nevieš?-

-Nie Gedareto. Potreboval by som to s tebou prebrať osamote.-

-Dobre. Prejdeme sa na tamten vrch. Cestou mi porozprávaš, čo ťa trápi.-

Viktor povedal Geradetovi všetko. Geradeto Viktora vypočul a chvíľu porozmýšľal.

-Viktor, sú iba dve možnosti. Buď ti bohovia poslali do domu viac nevinnosti a radosti, alebo ti démoni pridelili starosti. Mne sa však zdá, že sa démonov obávať nemusíš.-

-Prečo si to myslíš?-

-Lebo ťa veľmi dobre poznám Viktor. Nie si zlý človek. Bohovia ťa chránia...-

-Si si istý? Gedareto?-

-Pozeráš sa na novozvoleného veľkňaza rádu Nihinakov! Ja rozprávam s bohmi! No aby si mi veril, opýtam sa ich na presnú odpoveď.-

-Ďakujem ti Gedareto! Nech bohovia ochraňujú tvoju rodinu!-

-Nemáš za čo, Viktor. Žehnám tebe i tvojej rodine pokoj...-

Viktor odišiel domov a tešil sa zo svojich detí spolu s Mirakalou. Gedareto sa vrátil do kláštora na večernú pobožnosť. Po nej sa utiahol do svojej izby kde si zapálil lieskovú triesku a postavil sa doprostred miestnosti. Roztiahol ruky od tela a zodvihol hlavu k nebu. zavrel oči a s prvým veršom modlitby otvoril oči. jeho oči žiarili modrým svetlom tak jasno, až v nich nebolo možné zbadať dúhovku. Gedareto prestal odriekať modlitbu a prehovoril v jazyku bohov.