Existuje len moc (het-dokončené)

Existuje len moc

poznámka: poviedka patrí k Vtedy som verila, no dá sa čítať aj samostatne. Preto ju označujem ako dokončenú, ale v podstate patrí k poviedke Vtedy som verila a tá pokračuje ďalej.

Ďalšia noc.

Jedna z tých nekonečných nocí na miestach, v ktorých akoby zanikol samotný život.

Jedna z tých kľúčových nocí, keď konečne po dlhom hľadaní, našiel ju. Tú vrcholovú veštkyňu o ktorej tu všetci hovorili, tú ženu, ktorá naňho hľadela mŕtvymi očami.

Sedela v jednej z tých bočných ulíc, páchla po lacnom víne a smiala sa, jej smiech bol ostrý a neprirodzene vysoký. Nebolo to vždy tak, v jej mysli nachádzal stopy po inom živote.

Milovala, verila, kedysi možno bola jednou z tých naivných bytostí, ktoré stretával čoraz častejšie a o to radšej ich zabíjal, lebo všetky mali jej tvár, tú tvár, ktorej vďačil za tú svoju.

Nezabudol. Nemohol zabudnúť na tú časť minulosti, ktorá ho spájala s ňou a s porušením všetkých jeho zásad.

Bola jednou z nich, no on ju tak nevnímal, bolo na nej niečo, kvôli čomu jej chcel písať, ale ona odmietla, našla v sebe silu urobiť to, čo sa nepodarilo jemu, preto bolo ľahšie zabíjať tie, ktoré mu ju pripomenuli, tie ktoré sa odvážili v ňom niečo také vyvolať.

Bolo takmer až prirodzené vidieť ich ako strácajú, to čo nemôže byť nikdy nahradené.

Tak ako ani jedna z nich nenahradí ju. A tú jej moc, ktorú nad ním mala, inú než tie, ktoré sa dajú len tak odstrániť. Tej moci, ktorú možno mala mať jeho matka nad jej otcom... tej ktorá jemu samému bránila zabudnúť... A on ich bude aj naďalej zabíjať, aby im dokázal, že tá moc, o ktorej hovoria oni neexistuje, že existuje len jeden typ moci, ten, ktorý prináleží len silným... len tým, ktorý dokážu pochopiť ten rozdiel.

„Ako ste povedali, že sa to voláte, mladý muž?" opýtala sa ho už po tretí raz, opakovala to ako nejakú smiešnu opileckú pieseň. Jej súčasné ja, ktoré znechucuje, vyvoláva ľútosť...

Začínal pochybovať o svojich zdrojoch, o tom, že niektoré z nich budú musieť byť odstránené, ak ho budú zdržiavať nepravdivými informáciami. Táto žena nemohla vedieť nič o jeho osude, bola to len smejúca sa schránka.

On však bol trpezlivý a nikam sa neponáhľal, najprv si ju chcel vypočuť, ak už nič iné, tak zistiť, nakoľko je možné sa ešte zahrávať s jej mysľou. Musel ňou pohŕdať tak, ako pohŕdal tou časťou seba, ktorá nesmela byť nikdy odhalená.

„Nepovedal som vám svoje meno... Mali by ste ho poznať, ak je to pravda, čo sa o vás hovorí, Agatha..." vyhlásil chladne, čiastočne v zajatí toho vzdoru, ktorý v ňom narastal pri pohľade do jej vyhasnutých očí. Chcel odísť, no nemohol, nedokázal uniknúť pred tým jej hlbokým pohľadom, ktorý ju presviedčal o tom, že sa možno na ňu nepozrel, tak akoby mal. Priviedla ho k tomu presvedčeniu, keď pocítil jej mágiu, jej takmer pátravý dotyk v jeho mysli, niečo nepredstaviteľné pre osobu, ktorou bol on, bolo to zovretie, ktoré mu práve teraz ukázala.

Bola slepá, vzhľadovo odporná a zdanlivo bezmocná proti akémukoľvek útoku, no napriek tomu, bola jednou z tých osôb, na ktoré bol upozornený, jednou zo zoznamu tých, ktorý poznali tú stránku mágie, tú desivú a nemilosrdnú, ktorej sa väčšina čarodejníkov obávala.

Jedna zo zoznamu, z toho zoznamu, ktorý bol preňho zdrojom získavania cenných informácií. Jedna z tých posledných, ktoré sa rozhodol navštíviť. A práve teraz zrejme pochopil prečo sa stala jednou z tých, ktorý spoznali dotyk temnej mágie.