Orfeus a Eurydika

103 8 6
                                    

Orfeus je v gréckej mytológii synom boha Apollóna a múzy Kalioppy.  Preslávil sa svojím spevom, ktorým okúzľoval ľudí, uchvacoval a upokojoval zver a vtáctvo, tíšil prírodu a nastoľoval v nej pokoj a mier. Hovorí sa, že aj Sirény bledli závisťou pred jeho čarovným hlasom.

  Rovnako tak ako umením, preslávil sa Orfeus aj svojou láskou k svojej manželke, krásnej najáde Eurydike. Ich manželské šťastie však netrvalo dlho. Jedného dňa musel Orfeus odísť z domu a Eurydika ostala sama. V samote zatúžila po zelených hebkých lúkách, kde zurčia pramene a riečky. Tam bývali v trblietajúcich sa vodách jej družky Najady. Ustavične na ne spomínala a zmyslela si, že ich navštívi. 

Vybehla von a tešila sa, ako svoje priateľky prekvapí. Ponáhľala sa najkratšou cestou cez lúky. Tu ju v nohe prudko zabolelo a bodavá bolesť sa jej rozliala po celom tele. Pozrela na zem a zbadala mihnúť sa v travinách jedovatého hada. V mdlobách klesla na lúku. Hadí jed bol krutý, zastavil jej srdce. Eurydika umrela a neprebudil ju ani plač jej družiek, vodných víl, ani Orfeovo zúfalstvo, keď ju opäť zazrel. Zdrvený žiaľom a zúfalstvom, odhodlal sa k činu, ktorý dovtedy žiadny smrteľník nevykonal. Vypravil sa do podsvetia s odhodlaním vyžiadať si svoju manželku späť.

Keď Orfeus konečne zočil rad nehybných cyprusov a množstvo čiernych skál, strácajúcich sa v sivej mlčanlivej hmle. Vnoril sa do tej mŕtvej hmly. Odrazu sa pred ním rozsvietili tri páry ohnivých očí a ozval sa divý štekot. To vítal Orfea trojhlavý pes Cerberus, strašný strážca v bráne vedúcej do podsvetia. Ucítil živého človeka. Ale Orfeus sa dal do spevu a vo všetkých troch krvavých pyskoch zmĺkol štekot. Obrovský pes si ľahol a prepustil Orfea do kráľovstva smrti. Spievajúc kráčal Orfeus zráznou cestou nadol, vyhýbal sa miestam, z ktorých šľahali plamene, ale aj plamene zmeraveli a ich žiara sa zmiernila, len čo k nim doľahol jeho hlas.Čarom svojej hudby najprv obmäkčil prievozníka Charóna, ktorý ho previezol cez podsvetnú rieku Styx a potom sa postavil pred boha podsvetia Háda a jeho manželku Persefonu a spieval im o svojej láske k Eurydike a prosil, aby mu ju vrátili, veď ju tak či tak dostanú neskôr, keď skončí jej životná púť.

 Orfeov tklivý spev dojal celú podzemnú ríšu, Tantalos zabudol na hlad, Sizyfos na svoj balvan, ešte aj v očiach nemilosrdných Erínyí  sa zaleskli slzy. Nakoniec zaplakala aj Persefona a keď to videl jej muž Hádes, sľúbil, že Orfeovi vyhovie. Dal mu však podmienku, že keď ho bude dlhou cestou z podsvetia boh Hermés  vyvádzať, pôjde za ním prvý a neobzrie sa za Eurydikou, kým obaja nevyjdu na svetlo sveta.  

Orfeus podmienku prijal a počas celej dlhej a strastiplnej cesty podsvetím sa ovládal. Keď ale ostával posledný úsek cesty, nevydržal, obzrel sa, či Eurydika neklesla únavou. A v tom okamihu zbadal už jej odchádzajúci tieň, ktorý sa vracia späť a navždy. Sedem dní a sedem nocí potom sedel bez jedla a pitia na brehu rieky Styx, prosil, plakal, ale do podsvetia sa už nedostal. Zronený žiaľom sa nakoniec vrátil do rodnej Trákie . 

 Vtedy sa po kraji potuloval zástup bakchantiek, ctiteliek boha vína a Bakchovej bujnej veselosti. Opité a pološialené vtrhli ženy do hája, v ktorom Orfeus spieval žalostné piesne. Jeho smutný spev podráždil rozjarené ženy a jedna z nich doňho hodila tyrzos, palicu obkrútenú viničom; iná zodvihla kameň a hodila do pevca. Ale tyrzos i kameň dopadli pred Orfea, zrazené mocou jeho spevu. Zdivené ženy začali zdvíhať kamene jedna za druhou a v ich kriku zanikal Orfeov spev. Až potom zasiahli kamene cieľ a sfarbili sa Orfeovou krvou. Spev zamĺkol a zhasol s jeho životom. Bakchantky, opojené zlým skutkom, pobili aj zver, ktorá Orfea obklopovala a ešte sa neprebrala z očarenia.
Zvesť o Orfeovej záhube sa rozniesla po celej zemi. Netrúchlili za ním iba ľudia, oplakávala ho celá príroda.  

Stromy na znak smútku odvrhli lístie, skaly slzili a hladiny riek vystúpili, ako do nich stekal plač celej zeme. Lesné a vodné víly si rozpustili vlasy a obliekli čierne rúcha.
Orfeova duša zostúpila do podsvetia. Teraz sa už prievozník Cháron nezdráhal previezť pevca do ríše mŕtvych. Tieň prichádzal medzi tiene. Už z diaľky poznal Orfeus svoju Eurydiku a ponáhľal sa k nej. Mohol sa na ňu dívať i obzerať sa za ňou, nestrácala sa mu.
Boh Bakchus nenechal zlý čin bez trestu. Premenil nohy zločinných žien na korene a ich telá na kmene a vetvy, stále zmietané vetrom.
Orfeovo telo pochovali Múzy, bohyne umenia a múdrosti. Hlava, ktorú bakchantky Orfeovi odtrhli, plávala s lýrou na vlnách rieky Hebra a doplávala do mora až na ostrov Lesbos. Od tých čias spievali aj sláviky na ostrove krajšie ako inde a ostrov rodil slávnych pevcov. Aj najslávnejšia grécka poetka Sapfo sa tam narodila.
Orfeova lýra plávajúca po rieke ešte ticho znela a mŕtva hlava naposledy ticho spievala. Vlny a brehy opakovali jej tichý spev. Podnes spievajú rieky, čo si zapamätali z piesne mŕtveho Orfea. 

   

Všetky tajomstvá mytológieWhere stories live. Discover now