Neighbor (Harry Styles fanfiction)

Hey ! It's mine !

„Naozaj ďakujem!" kričala som rozčúlená na auto, ktoré sa pomaly strácalo v kope prachu, zatiaľ čo som sa snažila dohodiť svoju novú drahú semišovú topánku značky Guess s naozaj luxusným vysokým podpätkom po tom nevychovanom prevítovi zvanom sťahovák.

Stála som zúfalá v strede ulice plnej ľudí so s kopou kartonových škatúľ. Neverila som vlastným očiam keď videla ako mi ten neochotný sťahovák mizne z dohľadu. Premýšľala ako vyniesť všetky tie ťažké škatule s vecami, ktorých naozaj nebolo málo, do svojho nového bytu.

Už asi polhodinu zabíjam čas prešľapovaním z jednej nohy na druhú zo strachu opustiť svoje veci a premýšľaním nad tým čo si len náhodný okoloidúci musia myslieť . Vonku bolo nádherné slnečné počasie, ľudia vyšli do ulíc Brooklynu nadýchať sa čerstvého vzduchu a lúče slnka im príjemne zohrievali odhalenú kožu pod letnejším oblečením vhodným do tohto nádherného počasia, v okolí bolo počuť štebotajúce vtáky a ja? Ja som sedela opustená na pyramídke kartónových škatúľ ako práve vysťahovaný bezdomovec. Už som mala dosť nepríjemných pohľadov okoloidúcich a tak som rázne vstala a rozhodla sa prekonať boj s prvou škatuľou.

Priam som sa plazila po schodoch k 3. poschodiu. Keď som sa konečne vyškriabala hore a doplazila k dverám s číslom 7 ďakovala som snáď aj mýtickým bohom. Z vrecka džínov som nahmatala kľúč od svojho nového bytu. Od radosti som mala chuť si poskočiť a začať tancovať na prvú otrhovačku z rádia ale moja vyčerpanosť a momentálny stav situácie mi to nedovolili. Prvú škatuľu som dotlačila po nádherných drevených parketách do presvetlenej chodby. „Áno ! Už ma ich vonku čaká iba 12." Otrávene som si povzdychla a celé moje nadšenie utíchlo. Bola to iba prvá škatuľa avšak ja som sa cítila ako keby ich mám za sebou už tristo. No nič mám vonku osobné veci takže do toho. Keď som vyšla z vchodových dverí takmer som vyskočila z kože. „Hej ! Ty ! To si robíš srandu to je snáď moje nie ? Nemyslím si že to je tvoja veľkosť." Vyštekla som po chalanovi ktorý mal v rukách moju podrpsenku. „Ako si to vôbec dovoľuješ?!" štekala som ďalej a netrvalo dlho, kým som nedostala podobu červeného raka od hanby ktorá mi prúdila celým telom. „Tak prepáč ale ufúklo ti ju. A malé poďakovanie by nezaškodilo keď som bol ochotný naháňat tvoju podrsenku po ulici." Začal sa zabávať a musím priznať, že tá predstava bola naozaj dosť vtipná. „Teší ma som Harry. Ty si asi tá nová susedka ak sa nemýlim?" podal mi ruku na potrasenie. „Ja ? Kdeže. Ja vám idem tými škatuľami zatepľovať vchod nevidíš?" chcela som mu vrátiť uštipačnú poznámku za tú poprsenku. „A moje meno je Zoe tiež ma teší." „Tak keď skončíš Zoe ozvi sa. Chcelo by to zatepliť aj hore." Letmo sa okola mňa obšuchol a smeroval hore po schodoch.

Konečne sa mi podarilo vyškriabať k cieľovej rovinke aj s druhou škatuľou. Na konci víťazného boja číslo dva som sa rozhodla, že ostatné škatule asi nechám zhniť na ulici. V tom sa otvorili dvere číslo 8 a ja som chcela pozdraviť svojho nového suseda, keď v tom z dverí vyšiel Harry. Ten pohľad, ktorý mi daroval bol tak nenávistný. Aj keď trval asi sekundu po chrbte mi prešli zimomriavky a on bez slova prešiel. Mala som z toho celého taký zvláštny pocit akoby z tých dverí vyšla úplne iná osoba.