•Story of my life•

Zase on?

5.3.2k16
Bola sobota. S kamarátmi sme sa dohodli von, asi ako každý víkend.No tento bol predsa len iný, mamina ma pustila dlhšie ako normálne.Nedokázála so uveriť že moja mama, ktorá vždy po mne ziapala, že o deviatej nech som doma mi dovolila prísť polnočným autobusom.

Hneď som sa šla prezliecť a pozrieť najbližší autobus do mesta.Keď som prišla všetci sme sa zgrupili a behali po meste.Okolo 20:00 sa všade vypla elektrina( až na rozkvet,ktorý svietil ako kolotoče).Sedeli sme na schodoch a rozprávali sa,keď z ničoho nič.Tá bunda!Sakra tú bundu poznám.
,,Je to on!!!"Vykríkla som.Ani neviem čo to do mňa vošlo,rozbehla som sa za ním.Objala som ho a už nikdy som ho nechcela pustiť.V ten moment som si spomenula na všetky dni s ním.Po dlhom objatí som ho pustila,spýtala sa ho ako sa má a ták.Nebolo mu moc do reči, pravdupovediac.Možno to bolo tým, že tam mal kamaráta.Ako sme tak preberali všetko možné prišli  aj ostatní.Po 15 minútach rozhovoru ktorý stál za nič povedal, že už musí domov. Len som kývla plecami.Vtedy som ho naposledy objala.Ako sa otočil z ničoho nič mi to všetko prišlo veľmi ľúto.Plakala som.Všetci ma utešovali, že on za to nestojí ale aj tak som vedela, že jediné čo chcem je byť s ním.Po hodine vyplakávania som sa ukludnila.
Potom sa už nič zaujímavé nedialo.
Šla som na autobus,prišla domov a šla spať.
Celú nedeľu až po piatok som iba pozerala seriály a rozmýšľala.
V piatok ráno som si našla správu na messengeri.

-Ninuš:,,Prídeš dnes?"

Hneď som vybehla z postele a utekala za mamou či ma pustí von.
Samozrejme, že som ju ukecala tým,že upracem.O 15:00 som už sedela v autobuse a volala som Nine.Šla mi naproti.Keď som vyšla z busu neodpustili sme si naše trapácke privítanie veľkým krikom a objatím, ktoré vždy končí pádom na zem.Šli sme za ostanými na schody.Boli tam nejaký traja chalani ktorých som tam pred tým nevidela.Hneď sme pozoznamovali.

-,,Ahoj, Ja som Mišo a ty si?"Spýtal sa.

-,,Ehm,Ja som Miška."

Presne takto začala naša konverzácia.
Sadli sme si ako Ritka na šerblík.
Potom ma Mišo zavolal či pôjdem s ním na tzv. Finiareň.
Len som kývla hlavou.Celú cestu sme kecali o úplných hovadinách, občas sme sa zasmiali, ale nemôžem sa sťažovať.Bolo to fajn trochu prevetrať hlavu aj myšlienky, nemyslieť stále naňho, nachvílku vypnúť a len tak s niekym pokecať. Cesta späť?Fú tak tú si vôbec nepamätám.Viem, že ma bol odprevadiť na autobus a to je asi všetko čo si z toho ešte pamätám.

Tak na dnes to je všetko.Dúfam,že sa kapitola páčila.😇❤️