Fat Chloe

01

Sedela som tam so svojimi kamarátkami. Smiali sme a blbly ako vždycky. Samozrejme už som sa stihla aj zašpiniť od zmrzliny, ale bola fakt dobrá. McSunnde s čokoládovou polevou. Milujem ju. K tomu samozrejme ako inak McMenu. Hranolky som stihla zjesť skôr ako som si vyšla hore schodmi sadnúť k stolu. No jedným slovom, mňam. Kamarátky si dali len tu svoju klasiku, kávu a na poli jedny malé hranolky. Nikdy mi to nejako neprekážalo. Veď predsa každý si môže dať to na čo ma chuť nie? Tak sme tam tak sedeli. Sedeli sme na hornom, presklenom poschodí a smiali sme na okolo idúcich. V tom prešla cez námestie jedna strašne tučná pani. Napchávala sa bagetou a pospevovala si. Stúpala po kamenných kachličkách na ceste, ktoré len tak tak vydržali toto zemetrasenie. Krásny piatok. Už nič mi nemôže pokaziť tento piatok. Mám nové náušnice, modré mašličky s bielou čipkou v strede. Dokonca som zohnala aj moju obľúbenú čokoládu, ale tu si nechám na večer. S príchuťou karamelu, už sa teším ako sa mi bude rozplývať na jazyku. No zrazu, moje úžasné predstavy skončili. Pred nás si sadla skupinka chalanov. Dosť pekných chalanov. Ten tmavovlasý s ofinkou mi hneď padol do oka. Úžasný štýl a ten jeho krásny úsmev. Veľmi sa mi páčil. Ani neviem ako, ale asi som sa zamilovala. Hádzal po mne milé pohľady a ja som sa zakaždým naňho usmiala. Bolo také sladké. Však tí jeho kamoši, keď sa na mňa pozreli okamžite sa začali dosť nahlas smiať. Prišlo mi to strašne ľúto. Očividne mali zo mňa jednu veľkú komédiu. Nechápala som prečo až kým jeden z nich nezakričal: "To sa usmievaš na tu tlstú?!"

Sedím na posteli a plačem. Viem, že nepatrím medzi najštíhlejšie baby, ale ja a tlstá? Prečo vôbec ten výraz, že tlstá? Veď som len plnoštíhla. Už od malička som bola taká bacuľka, ale nikdy mi to nevadilo. Nie tak ako dnes. Nikdy už nevyjdem z tohto domu. Strašne mi to ublížilo. Otvorila som svoju skriňu v pravom rohu a nemo som sa pozerala do veľkého zrkadla. Nikdy do teraz som si nemyslela, že takto vyzerám. Toto nemôže byť pravda. Som najtučnejšia baba zo školy, ale čo. Som najtučnejšia baba na svete. Šťastie, že si mám vôbec čo obliecť. No, ale toto sa musí skončiť. Nechcem a nebudem už veľká, tlstá krava. Zapla som počítač. Začala som čítať rôzne rady na chudnutie. Ďalší článok sa týkal pojmu -anorexia-. Keď som ho tak čítala, pomyslela som si, že mne sa to teda nikdy nemôže stať. No byť taká chudá ako dievčatá na tých obrázkoch. Môj jediný sen. Otvorila som do korán okno v svojej skromnej podkrovnej izbičke. Len sa tak pozerám von oknom. Vidím tam dievčatá v mojom veku. Dievčatá štíhle ako prútik. Dievčatá s chalanmi. Ešte nikdy som nemala chalana. Ani sa tomu nedivím. Nesmierne túžim objímať sa s nejakým chlapcom. Držať sa sním za ruku a rozprávať sa sním o všetkom. Zobrala som si slúchadla zo stola a sadla som si na parapetnú dosku naspäť k oknu. Pustila som si najsmutnejšie pesničky čo som mala na svojej MP3 a snažila som sa nerozplakať. To sa mi však nepodarilo. Potichu som si spievala svoju obľúbenú pesničku. Cítila som ako mi slzy stekali po lícach. Obrátila som sa na svoju nástenku nad posteľou. Boli tam všetky moje obľúbené speváčky. Krásne a hlavné štíhle. „Chloe, okamžite poď dole!" zakričala na mňa ako inak moja matka. Ani sa nepýtajte po kom mi dala meno. Teda skôr po čom. Kto to kedy videl, že matka by nazvala svoje detsko podľa voňavky. To už ma rovno mohla nazvať Chanel alebo Dior. Viem si dokonca predstaviť, že by po mne kričala aj Gabanna. Vôbec ju nezaujímam. Ide je jej len o tu jej hlúpu kariéru. Robí v dobre zarábajúcej firme. To musí byť ale úžasné, ironicky. Ide o to, že svoju mamu dvakrát nemusím. Nikdy sa o mňa nestarala. Stále len práca a tie jej služobné cesty. Jasné, určite wellnes s priateľkami. Preto mám teda radšej otca. Viem, že je to hnusné voči mojej mame, aké je to tak. Je to krutá realita, presne ako to, že môj obvod pása je pomaly väčší ako naše kuchynské dvere. Ledva som prešla prahom. „Prosím?" prišla som do kuchyne a sadla som si za stôl. Zrazu som zacítili zapečenú slaninu s volským okom, plus moje obľúbené hrianky. Tá vôňa. Doslova ma ovládala. „Ach, že sa ti uráčilo prísť. Tak tu som pripravila tvoj obľúbený olovrant." Otočila sa na mňa mama aj z tanierom plným hriešne dobrého jedla. „Ale mami ja som už jedla." Odvetila som. ,Ale keď ja som to robila pre teba, z lásky." Ešte raz som sa pozrela na tanier s chrumkavo opečenou slaninkou. Neváhala som ani sekundu. Schmatla som tanier a šup do seba. Ako mi je dobre, pomyslela som si. Mňam-ham. Neprešlo ani päť minút a ja už som mala v sebe doslova všetko ešte k tomu som si sala aj poriadny kus čokoládovej zmrzliny s orieškami. Keď som všetko dojedla, niečo mi zablyslo v hlave. Čo to do pekla robím? Som normálna? To chcem dokonca života vyzerať ako tučné prasa? V tom do kuchyne vbehla mama a uvidela ma nad prázdnou miskou od zmrzliny. „Tak čo chutilo ti?" opýtala sa. Nemohla som jej odpovedať. Rozplakala som sa bežala som hore schodmi do izby. Teraz čo? Stále len plačem a plačem. Prečo som ja len taká sprostá? Prečo nemôžem mať postavu ako všetky tie modelky v časopisoch? Prečo si ma niekedy nemôže všimnúť nejaký normálny chalan? A som zase na začiatku. Toto sa musí skončiť, definitívne. Potichu som sa vybrala z izby smerom do kúpeľne. Zamkla som dvere. Pozrela som sa na seba ešte raz do zrkadla a dobre, že som znova nezačala plakať. Otvorila som dosku na záchode, pripravila som si dva prsty a šup do hrdla. Strašne ma napínalo. Nešlo to rýchlo, ale pomaly som dostávala všetko zo seba von. Cítila som ako sa potím. Kvapky potu mi stekali rovno po čele. Bolo mi teplo. Začala sa mi točiť hlava. Keď už som si bola stopercentne istá, že je všetko zo mňa vonku začala som plakať. Je mi strašne zle. Dúfam, že ma, ale nikto nepočul. Nechcela by som, aby moja matka aj s tým jej služobníctvom vedeli niečo o mojich problémoch. Utrela som si uplakané oči a vyšla som z kúpeľne. Nanešťastie pri dverách stála rovno naša upratovačka Larisa. Robila som sa, že ju nevidím, ale ona jednoducho musela na mňa prehovoriť. „Zlatko, si akási bledá, ty si vracala?" „Nie, neboj sa. Som len unavená. Idem si ľahnúť." Odvetila som jej z falošným úsmevom. „Ale..." zakričala na mňa, keď som bola už na schodoch. „Prepáč Larisa, som strašne unavená. Porozprávame sa neskôr. Dobrú noc." Stará krava, zašomrala som si. Do všetkého sa musí starať. Ako keby jej nestačilo, že jej ušiel syn a ona teraz musí platiť dlhy čo tu po ňom ostali. Ledva to zvláda. Preto robí aj tu u nás. Inak robí ešte oproti v potravinách. Svojím spôsobom ju ľutujem, ale nemusí sa starať do mňa. Otvorila som dvere vo svojej izbe a čo nevidím, moja obľúbená čokoláda rovno na zemi. Asi mi vypadla z tašky. Priznám sa, že som mala strašnú chuť odhryznúť si znej poriadny kus. Keď som si, ale spomenula na predchádzajúcich 10 minút v kúpeľni hneď ma prešla chuť. Ten pocit už nikdy nechcem zažiť. Všetky tie nechutnosti boli zrazu predo mnou a tá hnusná chuť čo mi do teraz zostala v ústach. Nie! Zobrala som čokoládu, otvorila okno, zavrela oči a vyhodila som čokoládu čo najďalej od nášho domu. Nech sa niekto poteší. Tak a začína prísny režim. Uterák na zem a 50 brušákov. Oh, ako to môže niekto vydržať? Veď už po troch som bola totálne hotová. Prestala som. Nevládzem. Jednoducho nemôžem ďalej. Som tučná a tučnou aj ostanem. Keď som sa, ale pozrela znova na tie speváčky a modelky na mojich plagátoch na stene, dokopala som sa až na 30 brušákov bez prestávky. Myslím, že to stačí, na začiatok. Musím ešte začať aj niečo robiť. Najlepšie by bolo keby som začala plávať, alebo niečo také. No sama a k tomu s touto postavou sa tu v našej mestskej plavárni strápňovať teda nemieniť. Dobre, MP3 do uší a idem spať. Ešte predtým než som zaspala, som myslela na môjho oca. Už dlho som ho nevidela. Už dávno tu sedel na posteli a rozprával mi o tom ako bol na jazere chytať ryby s otcom. S mojím dedkom. Zomrel ešte keď som bola veľmi malá. Mala som asi 6 rokov keď som ho posledný krát videla. Bolo to veľmi smutné. Preplakala som celé dni a noci. Nemohla myslieť na nič iné len na dedka. Bola som sním každé leto. Hrávali sme sa uňho na záhrade naháňačku. Nikdy ma nevedel chytiť. Vždy si musel pomáhať paličkou. Keď sme dobehali pomáhala som mu v záhrade. Polievala som kvety a pozorovala dedka ako strihá hrozno. Robil si aj vlastnú odrodu vína, len tak sám pre seba. Vravieval mi, že z vínom mu pomáhala aj moja stará mama. No bohužiaľ, ta tiež nie je medzi nami. Pokiaľ ide o mňa, ja som ju nikdy nepoznala, ale keď vychádzam z toho ako o nej dedko rozprával. Očividne ju miloval a stále aj miluje. Verím, že tam hore sa musela nejako stretnúť. Tak to tomu dedkovi prajem. Bol toľké roky sám, mal už len to svoje víno. A teraz? Dom môjho starého otca zdedil môj otec. Musel okamžite odísť do Dambach la villa. Do malej dedinky vo Francúzku kde som kedysi chodila za dedkom. Strašne sa mi páčil ten dedinský život. Od rána do večera vonku z detmi z ulice. Nikto nikoho neurážal, všetci sme si boli rovný. Bolo jedno či ma ona pehy, či on nosí okuliare, či oni nie sú zas až tak bohatý. Už vôbec ľudia nesúdili ostatných podľa toho či sú tučný. No nie, ja predsa musím žiť tu v Londýne a vyvraciať pomaly každé jedlo, aby si nebodaj ľudia o mne niečo nepomysleli. Ešte raz som sa postavila z postele. Pomaly otváram skriňu a pozerám na svôj odraz v zrkadle. Dala som si dole všetky šaty čo som mala na sebe. Napravila som si podprsenku. Vždy som mala väčšie prsia ako všetky dievčata v našej triede. To asi z tej obezity. Podľa mňa sa tie tuky už nemali ani kam ukladať a tak sa mi to dala všetko do hrudníka. Radšej nemať veľké prsia, ale byť štíhla. Otočila som sa. Chytám si zadok. Oh, toto nemôže byť pravda. Prečo som si to do teraz nevšimla? Je síce pravda, že som za oslednu dobu dosť podrástla, ale to nemení nič na fakte, že moje sádlo okolo celého tela začína byť životne nebezpečné. Začínam mať vážne strach. Najrašej by som sa zavrela niekde do domčeka na opustenom ostrove aspoň tak na mesiac. Tam by som si pekne žila. Zdravo by som sa stravovala a každý deň by som podstivo cvičila. Domov by som sa vrátila ako znovuzrodený človek. Krásne štíhla a úžasne pekná. „Čo to robiš?" a rozprávky je koniec, pomyslela som si. Do mojej skromnej izbičky mi vtrhla Larisa, dosť v nevhodnej chvíli. Držím sa za brucho a cítim v líca červeň. „Larisa!" okríkla som ju a schmatla som čo najrýchlejšie tričko zo zeme. „Nepovedala som dosť jasne, že máte klopať? Prepáč, ale toto je moje súkromie a myslím, že nai tebe by sa nepačilo, keby som ti len tak bez opýtania vtrhla do izby, mám pravdu?" „Prepáč Chloe, ja som sa len chcela uistiť či si v poriadku." Odvetila mi. „Ako vídíš, som v poriadku. Nemusíš mať žiadne obavy. Dobrú noc." Lahla som si do postele a snažila som sa čo najrýchlejšie zabudnúť na túto trápnu sitúciu.