Reportáž

Stretnutie

19.08.2016 Budmerice

Konečne sme ho našli! Po urputnom hľadaní domu s číslom 147, niekde na konci sveta, sme sa konečne dopátrali aj k jeho majiteľovi, ktorým je nik iný ako ujo Vlado, pardon, pán Vladimír Schwandtner. Nervózni sme ja a rodičia môjho priateľa Dominika vystúpili z auta, nevediac čo čakať a čo bude nasledovať. Pri dverách nás čakal starý, veľmi dobre vyzerajúci pán. Teda nevyzeral až tak dobre ale predsa sme neprišli posudzovať jeho zovňajšok. Neskôr mi už bolo jasné, prečo asi nevyzerá „až tak dobre". Keď sme sa pohodlne usadili v jeho brlohu a vybalili naňho „náš problém", bol i tak veľmi pokojný. Veď prečo by sa aj mal nechať znechutiť problémami iných? Potom sme viedli dlhé rozhovory, ktoré mi skôr pripadali ako jeho monológy. Zistili sme, že je bývalý alkoholik, no veľký liečiteľ. Najmä všakovakých možných, i nemožných závislostí a riešiteľ problémov. Keby som naňho nebola takpovediac pripravená(informáciami od kamarátky, ktorej brat mal v minulosti podobné problémy ako môj Dominik), asi by som sa rozplakala. Veru, veľa mi k tomu nechýbalo. Nie kvôli tomu strašnému slangu, ale kvôli holej, krutej pravde, ktorú nám premietal pred očami. No čím viac času sme u neho strávili, čím viac tém prebrali a káv vypili, pripadala som si oveľa viac pohodlnejšie. Takmer ako doma. Začínala som rozumieť aj spôsobu jeho komunikácie. Páčilo sa mi, ako nemá problém rozprávať o veciach rôzneho charakteru. Na prvý pohľad jednoduchý človek, možno ako každý iný, no až priveľmi sa vyznal v ľuďoch. A nielen v nich. Ako som už spomínala, závislosti boli jeho špecialitou. Takúto prácu nemôže robiť hocikto, no myslím si, že je nejakým spôsobom aj „rád", že ju robí práve on, pretože keď sa pozrie späť na svoj „chodník života", okrem chýb ktoré porobil (ako ich robíme všetci), urobil nespočetne veľa dobrého pre cudzích ľudí. Toľko príbehov čo sme počuli, čítali a videli... len ťažko zabudnúť na texty napísané v jeho knihe od detí, o ktoré sa staral a aj stará. Už teraz by som vedela, o kom písať v mojom školskom slohu s názvom: „Človek, od ktorého sa mám stále čo učiť."