Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že ste tu, na tomto svete, úplne zbytočne? Možno ani nie, ale mne je tento pocit dôverne známy a to už veľmi, veľmi dlho. Každý deň ho pociťujem a neviem sa ho zbaviť, nech sa snažím akokoľvek. Najviac je to, ale mimo domova.
Opäť raz som stála na vlakovej stanici, malého mestečka, kde bývam už osemnásť rokov. V jednej ruke som držala rúčku kufru na kolieskach a čakanie na svoj vlak som si skracovala obzeraním okolia.
Do oka mi vpadla zamilovaná dvojica. Chlapec objímal svoje dievča a neušiel mi ani fakt, že jej po líci stiekla neposedná slza. Venovali si dlhý a jemný bozk a dievča sa s kufrom vybralo k vlaku, ktorý práve prišiel.
Ako som tak sledovala odchádzajúce dievča, pohľadom som zastala pri ďalšej dvojici. Tento krát išlo o mamu so synom. Mama pevne objala svojho syna. Rýchlo si zobral svoju tašku a rozbehol sa k vlaku, do ktorého nastupovalo dievča.
Oproti mne sa nachádzal chlapec, ktorý neprestajne hypnotizoval hodiny s nervóznym výrazom. No razom sa mu z tváre stratil a nahradil ho široký žiarivý úsmev. Roztiahol svoju náruč, do ktorej mu vpadlo drobné dievča. Uväznil ju v objatí a pobozkal ju na vrch hlavy. Tašku, ktorú pred tým dievča pustilo na zem, zobral do ruky. V družnom rozhovore sa otočili a s obrovskými úsmevmi opúšťali budovu vlakovej stanice.
Medzi tých pár jedincov, ktorý sa tu nachádzali, patrím aj ja. Obyčajné osemnásť ročné dievča, s polodlhými blond vlasmi a modrými očami, ktoré ticho závidí všetkým týmto ľuďom. Všetci tu niekoho mali. Niekoho ku komu sa stále vracali. Či už priateľa/priateľku, kamarátov alebo rodinu. Ja nemám nikoho. Počnúc kamarátmi a končiac priateľom. Jediná osoba, na ktorú sa viem spoľahnúť je moja mamina, aj keď sa v poslednej dobe často nevídame. Ona má robotu, kvôli ktorej často cestuje a ja zase školu v Londýne.
Vyhlásili môj vlak. Povzdychla som si a pobrala sa k príslušnej koľaji. Nastúpila som hneď do prvého vagónu. Bol celkom plný, ale našla som jedno voľné miesto, vedľa postaršej pani. Kufor som si dala pod sedadlo a usadila som sa. Presne v tej chvíli sa dal vlak do pohybu. Do Londýna cesta trvá niečo okolo dvoch hodín, tak som sa usadila o niečo pohodlnejšie a privrela oči.
Z polospánku ma vytrhol hlas sprievodkyne. Mohla mať okolo dvadsaťpäť rokov a milo sa na mňa usmievala. Podala som jej cestovný lístok spolu s preukážkou a snažila sa nezavrieť oči pred tým, ako mi veci vráti späť.
Opäť som sa prebudila až keď sme vchádzali do Londýna. Svietilo slniečko, čo je na Londýn nezvyčajné, no aj tak mi to vykúzlilo na tvári úsmev. Tu vlak končil, takže som mala na vystupovanie čas. Vzala som si z pod sedadla kufor a vybrala sa ku dverám.
„Dnešok bude pre vás významný, slečna,“ počula som pred tým, ako som opustila svoje miesto. Obzrela som sa a tam bola tá pani, vedľa ktorej som sedela a usmievala sa na mňa. Úsmev som jej oplatila.
„Ahoj,“ ozval sa za mnou hlas. Otočila som sa a nemohla uveriť tomu, že pozdrav patril mne. Tesne za mnou stál môj spolužiak, Zayn Malik, a ako vždy bol bezchybne nahodený. Čierne vlasy mal vyčesané dohora. Na sebe mal čiernu koženú bundu, ktorú mal rozopnutú. Tým sa odhalilo jeho biele tričko. Tiež nechýbali jeho klasické čierne rifle a biele supry.
„Ahoj,“ odzdravila som nesmelo. Na tvári sa mu objavil jemný úsmev.
„No vieš ja...ja som sem vlastne prišiel za tebou, Lucy,“ mierne sa zakoktal. Začala som kývať hlavou zo strany na stranu v znaku nesúhlasu. Nechcelo sa mi veriť, že sem niekto za mnou prišiel. Ani tomu, že vie ako sa volám. A už vôbec nie niekto, ako je on. Nikdy ma totižto nikto nečakal.