Lost (SVK)

Part 1

Nič nedávalo zmysel, les sa zlieval do jednej obrovskej gule adrenalínu a zabraňoval mozgu vnímať čo i len najmenšiu vec okolo seba. Všetko čo prelietavalo mysľou zmäteného a vystrašeného stvorenia bol tunel zelene s rozmazanými okrajmi.

Všetky stromy vyzerali ako jeden, hoci sa hýbala plnou rýchlosťou, pripadalo jej to akoby stála. Ale ona nechcela stáť, chcela bežať ďalej, teda preč. Preč od vlaku, mŕtvoly a najviac chcela utiecť od seba. Nedalo sa to, vedela, že to posledné sa jej nikdy nepodarí a to ju desilo.

Myslím, že jej telo nezažilo nikdy pocit naozajstného strachu. Nikdy nebolo nadopované adrenalínom, ktorý v jej momentálnom stave vytekal z každého jej póru. Jeho prebytok utlmoval bolesť viac ako hocijaká známa droga a ona sa cítila silnejšie ako kedy predtým a napriek tomu vedela, že je len zviera, ktoré bolo zahnané do kúta. 

Bežala ďalej nevnímajúc bolesť z natiahnutého stehenného svalu. Až ju napokon jej noha zradila.

Tma. Aspoň chvíľková.

,,V pohode ?"  uškrnul sa chlapec, ktorý sa skláňal nad telom Amelie, ktorej myseľ ešte stále nebola na tomto svete.

Hlboké zelené oči skúmali blond pramene vlasov ktorých žltú farbu narušovali hnedé listy, ktoré sa tam objavili ako vedľajší produkt tvrdého dopadu na zem.

,,Ehm, ehm." Pokúsil sa o ďalšiu interakciu, tentoraz už úspešne.

Amelie otvorila ťažké viečka. Trochu dezorientovaná hľadala najbližšiu spomienku. Žiarovka v hlave sa jej pomaly rozsvietila, hoci prívod elektriny bol prinajmenšom nedostatočný.

A zrazu bol v hlbokom lese len jediný zvuk a to výkrik vo veľmi tenkom podaní. Všetko sklenené v rádiuse 100 metrov už nebolo použiteľné. 

Malé telíčko sa pokúšalo odplaziť od svojho nálezcu tak rýchlo a tak ďaleko ako to len šlo.Noha ju bolela ako čert a vybití dych taktiež nenapomáhal snahe utiecť. Cítila sa ako zviera v pasci bez možnosti úteku, už zasa.

Tak kričala, kričala dlho a hlasno. Chcela ho odplašiť aspoň tým. Jej pľúca sa pomaly vzdávali, dochádzal jej dych a hlasivky už prestávali byť použiteľné a ona napriek tomu kričala, pretože jej nič iné nezostávalo.

Ľudia sa vraj delia na dva typy. Tí ktorí volia útek a tí ktorí zostanú a ;;začnú bojovať ale väčšina je práve ten tretí typ. Tí zamrznú, neschopní pohybu len stoja a pozerajú sa na scénu, ktorá sa deje pred nimi.

A on, vysoký, možno 18-ročný chlapec, bol práve tým tretím typom. Len stál a mlčky pozeral na kôpku strachu plaziacu sa preč. Oči široko otvorené, zorničky prekrývali skoro celú zeleň, ktorá sa v jeho očiach skrývala a jeho stuhnuté svaly dávali priestor vyniknúť lícnym kostiam.