Môj život a vzťahy

1.Začiatok

Ako to vlastne všetko začalo? Musime sa vrátiť pár rokov dozadu. Ale to nevadí. Musim povedať, že toto všetko je popletené ako v dramatickom filme. Ale je to moj život.

*Koniec 6 ročníka*

"Milí žiaci, učitelia ,riaditel, hospodárka a všetci z tejto školy" povedal predseda školského parlamentu "chcel by som sa rozlúčiť s deviatákmi, ktorí nám tento rok veľmi pomáhali" povedal to veľmi smutne. Dalej už som ho nevnímala. Pozerala som sa stále na Filipa. Bol vysoký a štíhli. Veľké modré oči. Po škole sme mali ísť von keďže s ním chodim. Ale pomaly som prestala vnímať aj jeho. Myslela som stále na to čo sa stalo včera večer.

*včera večer*

Cinkol mi mobil. Prišla mi na messenger správa. Nechala som to tak keďže som si myslela, že to je len moja najlepšia kamarátka. Učila som sa takže som nemala veľa času. Keď už bolo 22:30 išla som sa pozrieť kto mi napísal. Bol to Filip. Skoro som sa zbláznila. Neodpisala som mu skoro štyri hodiny.

"Ahoj Lexi.."

"Ou Ahoj..prepáč učila som sa"

"V pohode, chcel som len, že ako sa máš?"

"Juj zlaty, ale ujde to..co ty?"

"To nieje podstatne, mam na teba jednu otázku. Keďže už nad tým premýšľam dosť dlho"

Keď som toto dočítala myslela som, že asi umriem. Vedela som čo to bude.

"No davaj"

Zrazu mi zazvonil mobil. A volal mi Filip.

"Chcela by si so mnou chodiť?"

"Áno, jasne, ježiši to je úžasne"

Keď sme po dlhom čase dovolali išla som spať.

*po škole s Filipom vonku*

Čakal ma pred školou aj s ružou. Mala som 12 a on 13 bolo to zlate musim povedať. Išla som sa zloži5 domov a rovno sme išli do mesta. Boli sme spolu von tak do 18:00 potom som musela ísť domov. Keďže boli prázdniny išla som do tábora.

*v tábore*

Každý deň som si s Filipom volala aj písala. Po týždni nas to už nebavilo. Rozišiel sa so mnou. Bola som z toho smutna ale mala som len 12. Hovorila som si, že som v tábore mam tu kamarátky a prídu ďalší.

Leto už skončilo a s Filipom som si už dost dlho nepísala ani nevolala. Však už ho nezaujímam.

*prvý deň v škole ako siedmačka*

Prvé čo urobim keď prídem do triedy je hneď všetko poviem najlepšej kamarátke. Ale keď som spomenula Filipa objavil sa v mojek triede s plačom.

"Lexi prepáč, ja ťa strašne ľúbim. Ja som urobil strašnú chybu"

Ja som sa na neho z kamenným pohľadom pozerala či je chlapec v poroadku.

No ja som sa len otočila chrbtom a povedala som mu

"Nie a čau"

V tedy som sa cítila zle. Rozplakal sa ešte viac. Ale mne to bolo jedno. Za ten týžden stihol ešte dalšie dve baby zbaliť.

Ten celý rok zbehol vážne rýchlo. Ale stalo sa pár vecí ešte.

Áno viem, že je to druhý príbeh. Viem, že si to nikdo nebude čítať. Ale je to príbeh celkovo o mne. A keďže som teraz chorá a nemám čo robiť. Rozhodla som sa, že napíšem moj nudný život.