Bolo raz jedno dievča. Volala sa Tina. Bola obklopená veľa priateľmi. Navonok vyzerala šťastná no pravda bola že bola najsmutnejší človek akého som poznala. Nebola ničím zvláštna. Nemala nezvyčajnú fabru očí či vlasov alebo niečoho iného bola proste obyčajná. No vlastne tak ju vnínali ostatný. Bola veľmi priatelská a milá. Jej zlá stránka bola to že sa lahko naštvala. Mala veľkú fantáziu a niekedy žila život, ktorý si sama vymyslela v hlave. Nebol reálny, no pre ňu to bolo reálnejšie ako hoci čo iné. Ako som už povedala nemala nejakú zvláštnu farbu očí. Boli hnedé, no strašne smutné. Nikto z jej okolia to nevidel, ale jedna osoba áno. No ako každý vieme nemohla byť tá osoba stále s ňou. Bolo iba málo okamihov kedy sa jej oči naplnili aspoň troškou šťastia. Boli to práve okamihy, keď bola s tou už spomínanou osobou. Jej osoba žila život ako obyčajná teenegerka. Ale jej vnútro postupne umieralo. Nepresviedčala len okolie ale dlho aj samú seba že je šťastná. No nebolo to tak. Klamala samú seba. Keď jej to konečne došlo mala čo robiť, aby neplakala každú minútu svojho biedneho života. Všetky tie pocity z jej vnútra sa drali von a ona to nevedela ovládať. Najprv svoj smútok utláčala v cigaretách, neskôr prišiel alkohol. No uvedomila si, že takto svoj život žiť nechce. Prestala s tým. Chvílu potom sa jej zdalo že jej život má zase zmysel, ale bolo to iba pobláznenie čo rýchlo skončilo. Jej vnútro sa dralo a kričalo aby mohlo byť volné. Už nechcelo byť uveznené. Chcelo vyjsť na povrch. Ona chcela vyjsť na povrch. Chcela aby všetci videli ako sa trápi. Aby videli že nie sú všetci šťastný. Chcela aby videli jej pravé ja. No nedokázala to. Bola na tom moc slabá. Dlhé noci preplaka. Postupne už nie len noci. Plakávala, keď bola sama alebo v kúpelni, kde pustila nahlas vodu a hudbu, aby ju nepočuli a mysleli si že sa kúpe. Takto to išlo nejaký čas. Neskôr si začala písať denník. Zistila že jej táto činnosť pomáha. Písala stále viac až prišla na to že jej to nestačí. Opisovať jej život bolo už nudné. Tak začala písať život niekoho iného. Začala písať svoju prvú knihu. Postupom času, ako písala prestala žiť. Už nežila svoj život. Bola niekde inde. Bola znova na začiatku. Len na miesto mysle dávala ten život do slov. Každý kto zistil že píše si myslel že je to strašne dobré. No nevedel že je to jediný spôsob ako sa udržuje nažive. Ďalšia vec čo začala robiť bolo že čítala. Čítala knihy. Už nežila len život, ktorý si písala, ale aj ten čo napísal niekto iný. Cítila viac utrpenia no o to viac radosti. Cítila radosť, ktorú vyžarovali knihy. Časom chodila stále menej a menej medzi ludí. Jej jediný kontakt s luďmi bolo v škole. Aj tam začala tráviť čas s knihami na miesto s priateľmi. Keď si jej najlepšia kamaratka ( tá jediná osoba čo jej videla cez oči do duše ) začala uvedomovať čo sa deje už nevedela Tine pomôcť. Bola jej jediný človek s ktorý sa ešte stretávala. Možno sa pýtate prečo si to jej rodičia nevšimli. Nemali ako. Tina chodila čítavať von a im povedala že ide za priateľmi. Bola to pravda, ale išla za nereálnymi priateľmi. Keď sa k nej už nevedela dostať ani jej najlepšia kamrátka prišiel šok. Tina bola v izbe. Písala svoju knihu. Mala na sebe len kraťase a tielko. Rozhodla sa ísť zavrieť okno, pretože jej bola zima. Keď sa pozrela dole niečo sa v nej zaplo. Pozrela sa na poslednú vetu čo napísala. "Chcem aby moja duša bola volná ako vták." Prišla na to po čom celý čas túžila. Okno nechala otvorené. Zobrala papier, pero a napísala list. Vzala si ho do ruky a postavila sa do okna. Obrátila sa chrbtom. Bol to pád, ktorý trval pár sekúnd. No jej sa zdal ako nekonečný. Konečne cítila pocit do vtedy nepoznaný. Bola šťastná. Pred svojimi očami videla čiernu oblohu s nekonečne vela hviezdami. Pred dopadom nezavrela oči. Nechala ich otvorené. Už nič nevidela. Už nič nepočula. A hlavne už nič necítila. Bola preč. Pred tým ako to spravila zabudla že k nej mala prísť jej jediné šťastie zaniesť úlohy. Ano jej najlepšia kamarátka. Keď uvidela ako jej padla pred nohy nevidala ani hlas. Nedokázala to. Iba sa sklonila k jej už neživému telu a plakala. Pozrela sa jej do očí a prekvapila sa. Vyzerali inak ako ich poznala. Videla v nich šťastie a život. Uvidela že Tina niečo zviera v ruke. Vybrala to. Bol to list. Bol pre ňu. Roztvorila ho čítala:
Prepáč. Ja som ďalej nemohla. Už som to nezvládla. Ty jediná vieš prečo to bolo. Aj keď som ti nič nepovedala vedela si to. Bola si môj strážny anjel a ja som si ťa dostatočne v poslednom čase nevážila. Prepáč mi aj za to. Bola si jediný človek pre ktorého som žila. Bola si moje šťastie, si moje šťastie a aj budeš moje šťastie na to nezabudni. Prosím nesmúť za mnou. Teš sa. Je mi lepšie a postarám sa o to aby bolo aj tebe. Ja som nikam neodišla. A ani neodídem. Som tu. V každom slove, slabike, písmene čo prečítaš. Všade budem ja. Bola si môj strážny anjel a teraz budem ja tvoj.
Tvoja Tina ♡.
Život išiel ďalej. Jedna žila a druhá nie. Jedna časť žija a druhá nie. Tak to bolo až pokým nenašli bezvladne telo vo vani s prerezanými žilami. V ruke mala papierik. Bolo na ňom:
Som s tebou Tina!
Jedna duša sa znova spojila.
Prvá kniha čo Tina písala ostala nedopísaná...
Mám taký pocit že teraz je čas predstaviť mňa ...... som Tina!
