College {EXO XiuChen, ChenMin} ✓

College 1/2

Takmer som neudržal rovnováhu, keď som v ruke držal takpovediac celý môj život. Moja budúcnosť závisí len od tohto listu. Oči sa mi zastavili na tom jednom kľúčovom slovíčku, ktoré som hľadal a nemohol som popadnúť dych, keď som ho vážne našiel.
,,Kim Min Seok oznamujeme vám, že ste bol prijatý na School of Performing Arts Seoul." Musím ale povedať, že moja mama na tom bola oveľa horšie. Ani sa jej nečudujem. Táto škola patrí medzi tie najlepšie v Seoulu a nedával som žiadne šance tomu že práve ja sa tam dostanem.
A práve tu sa začal môj problém. Vzdialenosť od Ulsanu do Seoulu.

O pár mesiacov neskôr:
Mal som pocit, že sa každú chvíľu zrútim. Stál som pred školou s ústami otvorenými dokorán. Viem že v tedy som tu na prijímačkách už bol ale mal som so sebou aspoň nejakú oporu. Teraz tu stojím ako taká socha ktorá perfektne zapadá do areálu školy. V rukách som držal tašky a vyzeral som ako niekdo to sa tu chystá ostať navždy. Za všetko hovorilo aj tie pohľadi študentov, ktorý prechádzali okolo mňa a nechápavo krútili hlavami.... Super Minseok teraz o tebe bude hovoriť celá škola. Povedal som si v duchu. Svojím správaním som tu vôbec nezapadal. Mal som sto chutí to otočiť a vrátiť sa do svojej mäkkej postielky. Pomaličky som začal vychádzať po schodoch, ktoré viedli k vchodovým dverám školy. Silno som sa nádychol a dvere otvoril. Študenti už behali ako splašený po chodbách a ja som sa len nevedomky na nich prizeral. Začal som sa dívať po miestností, hľadajúc aspon jedinú dobrú dušu, ktorá by tu pracovala a mohla mi ukázať smer k intrákovím izbám. Marne. Kŕdeľ študentov sa stále hrnulo dopredu a zapalňovali miestnosť. V tomto chaose som nebol schopný nič zaregistrovať. Z môjho marného hľadania ma vyrušila ruka, ktorá pristála na majom rameni. Otočil som sa smerom na môjho narušiteľa a začal som si ho premerievať pohľadom. Ohnivé červené vlasy, bledá pokožka a pery naznačujúce mierny úsmev odetý do školskej uniformi ma vyviedli z mieri.
,,Ty si prvák ?" Opýtal sa ma.

,,Ja ?... Jaj a-ano." Bol som v miernom šoku, že som sa nezmohol dať ani jedinú súvislú vety dokopy. ,,Si intrákový že ?"

,,A-ako vieš ?" Znovu som sa zakoktal.

,,Si tu ako duša bez tela a keď som si všimol tie tašky pomyslel som si že asi hľadáš smer k izbám." Trošku sa zasmial. ,,Vlastne je nedeľa a v nedeľu tu sú iba intrákoví takže mi to tak nejak došlo." Pousmial sa.

,,Jaj áno... ja som v tom chaose úplne zabudol na to že idem na internát." Sklonil som hlavu k zemi. Toto bola pre mňa veľmi trapná situácia.

,,Haha... toto je tu bežné to si zvykneš." Venoval mi jeden z jeho krásny úsmevov. Načiahol sa po moju ruku a hlboko sa mi pozrel do očí. ,,Ja som Chanyeol. Som tu posledný rok. Som hudobník a čo ty krpec ?" Z jeho teplých dotykov mi prešli zimomriavky po celom tele.

,,N-niesom krpatý." Sklonil som pohľad k zemi a začal sa červenať. ,,Som Kim Min Seok a rád by som teraz našiel svoju izbu !" Pohľad som mu venoval a začal som sa usmievať.

,,Hehe no dobre Minnie, pre mňa budeš aj tak krpec, si roztomilý." A rukou mi rozstrapatil vlasy.

,,N-niesom !" S červenou v tvári som začal protestovať.

,,Aaaa tvoj odbor ? Sme rozdelený na poschodí podľa odborov. Nájdeme tak ľahšie tvoju izbu."

,,Som tanečník."

,,Tak to si potom so mnou na poschodí, tak poď." Rukou ma začal ťahať dopredu. Rýchlym krokom som nestíhal udržať s ním tempo. Prešli sme cez jedálnu ktorá bola prepojená s dlhou chodbou. Nemala snáď konca kraja no konečne sme zastavili. ,,Takže máš 2 spôsoby. Buď môžeš ísť výťahom alebo schodmi a vôbec sa nemusíš obťažovať mi odpovedať, lebo viem že schodmi sa nechce trepať ani jednému z nás." Usmial sa a stlačil tlačítko, ktoré nám výťah privolalo dolu. Otvoril dvere dokorán a venoval mi jeho úsmev. ,,Až po tebe karpatý."