,,A myslíš, že by to mohlo fungovať?" zahľadela som sa do jeho tajomných očí a prešla mu po líci nožom. Po jeho tvári začal stekať pramienok krvi. Prechádzala som okolo neho a premeriavala si ho od hlavy po päty. ,,keď ma zabiješ, odpovede sa nedočkáš." Odvetil úplne pokojným hlasom. ,,vieš, keby chcem už dávno by som mohla byť odtiaľto preč. Pustili by ma bez najmenších námietok. Ale načo si robiť problémy?" po chrbte mu prešiel mráz. ,,Jeremy, ja som vrah. A pod palcom mám celé podsvetie." Na chvíľu som sa umlčala. „Kde máš vlastne bývať?" ,,miestnosť číslo 312." Usmial sa. Zamyslela som sa. ,,vieš čo, vezmi si veci a poď ku mne." ,,ale nezabiješ ma, však?" hodil na mňa psie oči. ,,nie, hlupáčik! Ak ma nenahneváš prežiješ." Rozosmiala som sa na plné kolo. Ako sa takéto chlapča mohlo dostať do cely?
Z pohľadu Jeremyho:
neviem odkiaľ vedela moje meno. Úprimne, mal som z nej strach. Dievča pomerne vysokej postavy, biela pokožka, červené pery a čierne, dlhé, mierne zvlnené vlasy. Nemala viac ako sedemnásť. Bolo z nej cítiť pach krvi. (nie doslovne!) Pozvala ma k sebe. Nevedel som, či to vziať alebo nie. Po mojej dosť ponižujúcej otázke sa tak rozosmiala, že úprimnejší smiech som v živote nepočul. Vzala ma za ruku a viedla cez dlhú chodbu. Zrazu mala tenký, zvonivý hlas. To dievča si asi vôbec neuvedomovalo, že je vo väznici kde jej hrozí milión nebezpečenstiev. Alebo žeby nie? Prešli sme až na samý koniec chodby. Odsotila nejakého zhúleného pankáča, ktorý jej stál v ceste, niečo mu povedala a v momente zmizol. ,,Vitaj u mňa, bojko!" skríkla so smiechom v hlase a pustila ma pred seba. Zostal som stáť v nemom úžase. Izba bola kompletne prerobená. Kombinácia fialových stien s bielymi ktoré dopĺňali nesmierne zaujímavé portréty akýchsi žien nakreslené čiernou fixkou na stene. Uprostred izby mala veľkú manželskú posteľ prikrytú fialovým prehozom. ,,George!!" zakričala cez celú chodbu z otvorených dverí v ktorých ešte stále stála. ,,co si želáte?" v momente vedľa nej stál akýsi chlapík tlstejšej postavy. ,,tri krát špagety, jedny s majonézou a dvakrát kečup. Na taliansky štýl a ak budú prevarené, uvidíš." Povedala potichu, prižmúrila oči a nadvihla pravú peru. Chlapovi sa roztriasli kolená a začal horlivo prikyvovať. Musím uznať že to dievča má naozaj rešpekt. Prisadla si ku mne na posteľ. ,,kto sú tí ľudia pokreslení po stenách?" odvážil som sa opýtať. Len sa usmiala. ,,Odkiaľ vieš moje meno? A že milujem špagety s majonézou a na kečup som alergický?" ,,viem o tebe viac ako ty sám." Povedala hlbokým hlasom z ktorého bolo nemožné vyčítať akúkoľvek náladu či emóciu.
Prosím vás napíšte mi či sa vôbec oplatí pokračovať :)
