Som Ela Tóthová a som nová psychiatrička .
Práve teraz sa veziem trolejbusom na Kramáre do "nemocnice". Trolejbus sa zastaví neďaleko nemocnice. Nepamätám sa,že takto vyzerala . Okolo nemocnice boli obrovské múry. Zazvoním a zo slúchadka sa mi ozve chlapík...
,,Haló? '' Povie s ospalým chraplavým hlasom
,,Dobrý deň. Som nová psychiatrička.,,
,,Aha... Jasne. Poďte ďalej.''
Veľká kovová brána sa začala otvárať. Zhlboka som sa nadýchala a vošla som dnu. Ku mne sa už približoval starší chlapík s dvoma kolegami.
,, Dobrý deň Tóthová. Vitajte. Ja som Nicholas Formejov. Riaditeľ tejto psychiatrii. Dúfame, že sa vám tu bude páčiť. Em... A tu máte kartu s ktorým viete otvoriť všetky dvere na tomto mieste... A... Čo som to ešte chcel?... Aha už viem. Dnes vás zoznámime s pacientom. Je na 6. poschodí. Volá sa... Šimon...'' začal sa škrabať za uchom.
,, Zajcu '' Dokončil jeden z jeho zamestnancov.
,,Áno. Ďakujem. Poďte. Predsa nebudeme stát vonku. '' milo sa na mňa usmial a išli sme dnu. Vnútri bolo príjemne teplo.
,,Dobrý deň '' pozdravila sa vrátnikčka.
,,To je Delia Filipová. Pracuje tu už rok." Ukázal, aby som ho nasledovala. Išla som vedľa Formejova a ani som si nevšimla, kedy tí muži zmysly. Nevadí.
Nevyzerá to tu ako v nemocnici. Je tu svetlo fialová farba. Všade. Ale že všade
,,Aha!'' zrazu zakričal,, Zabudol som ti dať kartičku z hodinami. Máš tam napísané kedy a kam máš ísť a tak...'' zmätene som mu zobrala kartičku z rúk
,,Ďakujem '' Vstúpili sme do výťahu. Formejov stlačil tlačidlo s číslom 6.
,,Mimochodom, môžete ma volať Nicholas. Všetci mi tu tak hovoria'' Len som mu na to prikývla. Výťah cinkol a otvoril nám dvere.
Taaaakže.. Já vím... Je to krátke (A nudné :D) Ale nabudúce to už bude dlhšie... snáď.
Pekný deň
