Vždy, keď sneží

Keď sneh priniesol šťastie

Snehové vločky lenivo padali z večerného neba a pokrývali všetko naokolo. Sedela som na lavičke s tvárou nastavenou k oblohe a užívala som si každý dotyk chladnej vločky. Oči orámované čiernou linkou som mala zatvorené a myseľ jasnú ako nikdy predtým. Cítila som sa tak pokojne, tak vyrovnane a v tomto stave by ma nič nevyviedlo z rovnováhy. 

Po mojej pravici sedel mladík v mojom veku. Rozvalený na lavičke si vychutnával chuť cigarety, ktorú fajčil. Hľadel niekam pred seba a predsa som si bola istá, že vlastne nehľadel na nič konkrétne. Vládlo medzi nami ticho, ktoré však ani zďaleka nebolo nepríjemné.

Na ľavo odo mňa ležali darčekové tašky s rôznymi predmetmi a jedna krabica, v ktorej bola zrejme nejaká torta alebo zákusky. Ešte som si to všetko neprezrela, lebo som na to nemala čas ani chuť. Možno sa v tom popreberám doma a možno to iba hodím do kúta. Ešte som sa nerozhodla.

Otvorila som oči a otrávene pozrela na koľajnice pred nami. Kvôli sneženiu mal vlak meškanie a my sme museli trčať v tej zime. Nie že by mi to vadilo, ale bola som unavená a spať na lavičke som nechcela. Stočila som pohľad k Zackovi, no na moje porazenie vyzeral celkom spokojne.

Len tak z nudy som otvorila krabicu a objavila som v nej krásnu tortu s čokoládovou polevou a šľahačkou. Pousmiala som sa na odkaze, ktorý niekto napísal šľahačkou. „You are best, Fanny," prečítala som si v duchu tie písmenká a kútikom oka som pozrela na Zacka, ktorý práve hasil cigaretu o roh lavičky.

Vrátila som sa späť k torte, na ktorú som dostala neskutočnú chuť. Nečudo, veď som od obeda nejedla a bol už neskorý večer. Na ukazovák som si nabrala šľahačku a chcela som si strčiť prst do úst.

„To by som nerobil," ozval sa Zack náhle a ja som otočila k nemu. Tváril sa úplne vážne, no mojej pozornosti neunikli hravé iskričky v jeho hnedých očiach. „Môže byť otrávená, je od jednej z mojich fanyniek...vieš, aké sú žiarlivé."

Úprimne som sa na tom zasmiala a pokrútila hlavou. „Nemajú dôvod žiarliť," odvetila som odmerane a už som konečne chcela zliznúť tú šľahačku z ukazováka, no Zack ma chytil za zápästie. Nechápavo som k nemu zdvihla pohľad. Naše oči sa stretli a ja som si uvedomila, že je až príliš blízko mňa. Naše tváre delili len milimetre. Moje srdce začalo prudko biť, lebo niekde v kútiku duše som vedela, čo bude nasledovať. Chystala som sa ho opýtať, o čo mu ide, no on mi v tom zabránil. Pobozkal ma tak náhle, že som ani nestihla zavrieť oči. Nezavrela som ich ani potom, lebo som bola šokovaná, neschopná spraviť čokoľvek. Jeho pery boli hebké a bozkával ma nežne a opatrne, akoby sa bál, že sa odtiahnem. Ale to by som nespravila.

„Teraz už dôvod majú," usmial sa na mňa, keď prerušil bozk, no opäť sa vzdialil len na pár milimetrov. Uprene som sa na neho dívala lapená v jeho šibalských očiach. Nevedela som, čo povedať, čo robiť.

Pritiahol si k perám môj ukazovák, na ktorom som mala stále šľahačku, a oblizol ho. Po celý čas som nespúšťala oči z jeho tváre. Na perách som stále cítila tie jeho a moje srdce bilo tak silno, akoby chcelo vyskočiť z hrude. Čas a okolie pre mňa už dávno prestali existovať, v tejto chvíli bol mojím svetom iba Zack.

„Kyra?" Oslovil ma a ja som ho namiesto odpovede pobozkala. 

Ešte v ten večer sme skončili v jeho posteli. Moje predsavzatie, že do postele pôjdem len s tým, kto mi povie, že ma miluje, som nesplnila. Zack mi to v tú noc nepovedal, no z nejakého dôvodu som vedela, že raz mi to povie. Keď som zaspávala v jeho náručí a on mi ešte predtým, než som zaspala, vtisol na pery nežný letmý bozk, bola som si istá, že tento muž ma miluje, hoci to nahlas nepovedal. Ani nemusel.

Zobudila som sa niekedy uprostred noci. Lenivo som otvorila oči, môj pohľad smeroval k oknu oproti mne. Vonku ešte stále snežilo. Náhle som si uvedomila, že mi je zima. Prikrývka sa mi počas spánku zosunula až ku stehnám a Zack ma už nedržal v náručí. Otočila som sa, aby som zistila, či spí, a stretla som sa s jeho pohľadom. Ležal naboku, rukou si podopieral hlavu a pozoroval ma so zvláštnym výrazom v tvári. Jeho pohľad bol plný citov. Tak láskavý a hrejivý. Ešte nikdy som niečo také pri ňom nevidela. 

„Zack? Deje sa niečo?" Opýtala som sa trošku s obavami, no on sa len pousmial. Nahol sa ku mne a pobozkal ma vášnivejšie, ako kedykoľvek predtým. Vtedy by som dala čokoľvek za to, aby ten bozk nikdy neskončil. Keď sa chcel odtiahnuť, pritiahla som si ho bližšie k sebe a odmietla som prerušiť tú chvíľu.

Nakoniec som ho však nechala, aby sa vzdialil. Pritúlila som sa k nemu a ako nejaká mačka som sa schúlila v jeho náručí. Spokojne som zatvorila oči a s pocitom, že ležím v objatí muža, ktorého milujem, som pomaly zaspávala. 

„Kyra, ži so mnou," zašepkal do tmy a ja som doširoka otvorila oči, lebo som zažila ďalší šok. Nebola to otázka, bola to prosba. Prosba, ktorú som nedokázala odmietnuť.

„Dobre," šepla som a on ma objal ešte pevnejšie.

Od toho dňa sme spolu žili. Bez veľkých rečí, bez zbytočných naťahovačiek a pritom mi to vôbec neprišlo násilné. Páčilo sa mi zaspávať vedľa Zacka a ráno sa prebúdzať v jeho náručí. Zdieľať s ním všetky tie obyčajné veci bežného dňa bolo tak prirodzené. Spoločné raňajky, večere, spoločné kúpele. Nikdy by som neverila, že raz skončím takto. Nikdy by nikto neveril, že raz sa niečo takéto stane mne. 

Narodila som sa pred dvadsiatimi rokmi žene, ktorá ani netušila, kto je mojím otcom. Pamätám si ju matne a poznám ju len z rozprávania starej mamy, u ktorej ma nechala, keď sa rozhodla dať prednosť chlapom pred dcérou. Moja mama bola jednoducho taká. Chlapi boli jej droga, jej závislosť, ktorej sa nevedela vzdať, ktorej nevedela odolať.

„Kyra, nikdy nebuď ako ona," hovorievali mi starí rodičia. Mala som zakázané hrávať sa s chlapcami, a keď som bola staršia bolo neprístupné, aby som sa stretávala s opačným pohlavím. Ibaže...zakázané ovocie chutí najlepšie. Napriek tomu, že som takmer všetok voľný čas trávila doma alebo na brigáde, vždy som našla nejakú únikovú cestu a potajme som sa stretávala s tými, ktorých mi chceli odoprieť. 

A postupom času chtiac-nechtiac som sa stala taká, aká bola moja mama. No k žiadnemu som necítila to, čo cítim teraz k Zackovi. Myslím...nie, som si istá, že ho milujem.

Z myšlienok ma vytrhlo žblnknutie vody, keď niekto vstúpil ku mne do vane. Nemusela som sa otáčať, aby som zistila, kto to je. Ani jeden z nás neprehovoril. Dokonca ani vtedy, keď mi začal umývať chrbát. Jeho nežné dotyky vo mne vyvolávali búrku citov.

Väčšina ľudí, ktorí vstúpili do môjho života, po krátkom čase z neho zase odišli. Zo začiatku som k mnohým prechovávala hlboké city, boli pre mňa dôležití, výnimoční, no potom jednoducho odišli. Občas som za niektorými aj plakala, ale časom som prišla na to, že slzy sú zbytočné. Preto už neprelievam slzy zbytočne, lebo práve ony značia, že moje telo bolo porazené srdcom a to jasne dokazuje, že existencia srdca je bremenom. Prestala som púšťať ľudí do svojho srdca, držala som si od nich odstup, pretože nemalo zmysel vytvoriť si s nimi puto, keď aj tak nakoniec odišli. Potom sa ale objavil Zack a aj napriek mojej nevôli si začal ku mne raziť cestu. Nevšimla som si, kedy to presne bolo, ale zrazu som s ním bývavala častejšie ako s inými. Zack vlastnil kľúč od môjho srdca a neváhal ho použiť.

„Zack?" Oslovila som ho potichu, lebo hlas sa mi triasol. Prestal mi umývať chrbát a ja som vedela, že mám jeho plnú pozornosť. „Neopusť ma."

Nastalo hrobové ticho. Bála som sa, že vstane a odíde. Mala som taký hrozný strach, že sa mi do očí nahrnuli slzy a čakala som to najhoršie. Nepoučila som sa už dosť? Koľkokrát som sa už spálila? Prečo by mal byť práve on iný ako ostatní? Všetci sú rovnakí.

Zrazu som však ucítila jeho pery na ramene. Zack ma zozadu objal a stiahol na svoju hruď. Prekvapene som k nemu pootočila hlavu a kútikom oka som zbadala jeho vážnu tvár. Vľúdne sa usmial a pobozkal ma na spánok. „Nikdy," prisľúbil.