Vždy, keď sneží

Keď sneh prináša smútok

Ešte naposledy som sa zahľadela na svoj odraz v zrkadle. Upravila som pár neposlušných pramienkov havraních vlasov a spokojne som sa na seba usmiala. Poslednýkrát som si potiahla z cigarety a hodila som ju do popolníka, ktorý už bol beztak plný špakov. 

Keď som kráčala prázdnou chodbou, ozývali sa ňou moje kroky. Vždy sa mi to páčilo a preto som rada nosila topánky na vysokých podpätkoch. Tentoraz to boli vysoké čierne čižmy. Cestou som si upravila krátku koženú sukňu, ktorá sa mi pri chôdzi vyťahovala. 

Ako som sa približovala k pódiu, silneli hlasy fanúšikov čakajúcich na koncert ich obľúbenej skupiny. J.J. hovoril, že ich tam je veľa, plný klub, ale jeho rečiam som nikdy príliš neverila. Väčšinou sa ukázalo, že zveličoval. Tentoraz som však uverila.

Za pódiom ma už čakali chalani. Letmo som sa na nich usmiala, no nedokázala som skryť svoje nadšenie. Spev bolo niečo, čo som zbožňovala. Nezáležalo na tom, či ma počúva jeden alebo stovka. Nespievala som pre nich, nespievala som dokonca ani pre Zacka, spievala som pre seba. Viem, trošku sebecké, ale pravdivé.

„Tak poďme na to!" Prehovoril Tony a vybehol na pódium sprevádzaný výkrikmi z publika. My ostatní sme ho nasledovali. Pribehla som k mikrofónu a zahľadela som sa do davu. Naozaj tu bolo veľa ľudí, samé neznáme tváre, na ktoré aj tak po koncerte zabudnem.

„Krásny večer, my sme Black roses," predstavila som kapelu síce to bolo úplne zbytočné, lebo nás aj tak všetci tí, čo tam boli, poznali. Bol to však môj zvyk, hovorila som to vždy, keď som prišla k mikrofónu. 

Bol to normálny koncert. Taký, akých sme už zažili veľa. Jediné, čím sa líšil, bol počet ľudí v klube. Ale aj to som rýchlo pustila z hlavy, nebolo to pre mňa nič podstatné. Boli sme len miestna kapela, ktorá to nikdy nedotiahne k svetovému úspechu, či zmluve s nahrávacou spoločnosťou. Chalani o tom možno snívali, možno túžili po úspechu a chceli sa živiť hudbou, ale ja nie. Irónia však bola v tom, že zatiaľ, čo oni mali budúcnosť aj bez kapely, ja nie. Zack mal stálu prácu, J.J. mal zdediť rodinný podnik a Tony plánoval ísť na výšku. A ja...Ja som nemala nič.

Ležala som vedľa Zacka. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi a on ma jednou rukou jemne hladil po chrbte. Druhú mal položenú na bruchu a ja som sa stratená vo vlastných myšlienkach hrala s jeho prstami. Tlkot jeho srdca ma pomaly uspával, no ja som sa ešte odmietala ponoriť do sveta snov. 

„Spomínaš si na deň, keď sme sa prvýkrát stretli? Hm?" Opýtala som sa zrazu, lebo práve k tomu dňu som sa v myšlienkach vrátila. 

„Bol decembrový večer a vonku husto snežilo," prehovoril Zack, „vtedy si mala kratšie vlasy a v tých červených šatách si vyzerala čertovsky dobre."

„Nemusíš si pamätať, čo som mala, kedy oblečené," zasmiala som sa pobavene a on ma nežne stisol. 

Ako už povedal Zack, v deň, keď sme sa prvýkrát stretli nádherne snežilo. Sneh v priebehu niekoľkých hodín pokryl všetko. Domy, cesty, chodníky, autá. Všade naokolo bola len belostná čistota. Zbožňovala som to, lebo svet mal vtedy úplne inú tvár. Pokojnejšiu. A ten pokoj akoby sa vniesol aj do môjho srdca vždy, keď som tou zasneženou krajinou kráčala. 

Spomínam si, že v ten večer som chcela ostať v teple, vyvalená pred telkou s pivom a cigaretou v ruke, ale J.J. mal na to iný názor a tak sme nakoniec skončili v jednom z miestnych barov.

Keď sme vstúpili dnu, okrem typického závanu cigariet, potu a alkoholu ku mne doľahol aj podmanivý zvuk speváka akejsi kapely, ktorá tam v ten večer vystupovala. Doteraz si pamätám, ako som zastala a fascinovane načúvala tomu hlasu. Letmo pohladil moje uši, ovinul sa okolo mojej hlavy a nakoniec zaútočil aj na moje srdce. Ako v tranze som zamierila priamo k pódiu a tam priamo predo mnou stál vysoký čiernovlasý chalan približne v mojom veku.